Desať stalinových rán

Desať stalinových rán
Mapa sovietskeho postupu(Zdroj: Wikipedia.org.)

Desať salinových rán či úderov je označenie, ktoré sa používa v súvislosti s veľkými úspechmi sovietskej Červenej armády v roku 1944 – roku víťazstiev. Prvýkrát ho použil samotný Stalin počas osláv 27. výročia komunistickej revolúcie. Už samotný názov napovedá, že sovietsky diktátor chcel obrovské úspechy využiť na upevnenie svojho kultu osobnosti. Pravdou ale je, že séria strategických úspechov nebola vopred naplánovaným vojenským ťažením. Označenie sa tešilo značnému rozšíreniu, no po nástupe Chruščova tomu tak už nebolo, keďže nový diktátor chcel čo najskôr skoncovať so stalinovým kultom osobnosti.

Predohrou k desiatim sovietskym úspechom bola kapitulácia nemeckej 6. armády v Stalingrade a víťazstvo nad Nemcami v bitke pri Kursku. Zároveň bola nemecká armáda na východe oslabená odvelením časti vojsk na západ, kde sa očakávala spojenecká invázia. Doplňovanie tabuľkových počtov vojakov aj výzbroje taktiež viazlo. Na druhej strane Sovieti, pvozbudení obratom vo vojne, dokázali zmobilizovať početnú armádu a vyzbrojiť ju veľkým množstvom moderných zbraní, či už vlastnej výroby, alebo dovezených zo západu.

Prvou ranou zasadenou nemeckým obrancom bola leningradsko – novgorodská ofenzíva prebiehajúca medzi 14. januárom a 1. marcom so zapojením leningradského a volchovského frontu. Nemci mali niekoľko rokov na prípravu obranných pozícií v hĺbke vlastného územia počas obliehania Leningradu. Po spustení sovietskeho útoku skutočne spočiatku kládli tuhý odpor, no keď sa Sovietom podarilo prvotný odpor zlomiť postupovali rýchlo a ľahko dosiahli až estónske hranice.

Druhou ofenzívou bola dnepersko – karpatská vedená 1. 2. 3. a 4. ukrajinským a 1. a 2. bieloruským frontom a prebiehala od Vianoc 1943 do 17. apríla 1944. Výsledkom bolo vytlačenie nemeckých vojsk z väčšiny Ukrajiny a odrezanie vojsk Osy na poloostrove Krym.

Odeská ofenzíva (26. marec – 14. apríl), ktorej súčasťou bola aj krymská ofenzíva, by sa dala považovať za súčasť dnepersko – karpatskej ofenzíve, no Stalin ju vo svojej reči zvlášť zdôraznil. Bola vedená 4. ukrajinským frontom a nemecké a rumunské vojská utrpeli ťažké straty, keďže Hitler sa dlho bránil ústupu svojich vojsk.

Vyborsko – petrozavodská ofenzíva (9. jún – 9. august) síce neprebiehala v hlavnej osi sovietskeho postupu, no napriek tomu mala značný význam. Útok leningradského a karelianského frontu mal za cieľ zatlačiť fínske vojská a odradiť Fínsko od pokračovania vo vojne. Vojenský úspech bol zavŕšený prímerím podpísaným 19. septembra.

Operácia Bagration (22. jún – 19. august) predstavovala jedno z najväčších víťazstiev 2. svetovej vojny, aj keď povedomie o nej tomu nezodpovedá. Začala presne tri roky po vpáde nemeckých vojsk do Sovietskeho zväzu a počas bleskového sovietskeho postupu bola prakticky zlikvidovaná nemecká skupina armád Stred, čo bola podľa názoru mnohých historikov najväčšia nemecká porážka počas celej vojny. Postupujúca Červená armáda zastala až pred poľskou Varšavou. Len pri Minsku bolo obkľúčených tridsať nemeckých divízií. Do operácie Bagration bol zapojený 1. baltický, 1., 2. a 3. bieloruský front.

Ľvovsko – sandomierzská operácia (13. júl – 29. august) sa taktiež niekedy považuje za súčasť operácie Bagration. Bola vedená 1. ukrajinským frontom, ktorý napriek počiatočnému pomalému postupu nakoniec prekročili rieku Bug a dobyli niekoľko strategických miest.

Jassy – kišinevská ofenzíva (19. august – 14. október) prebiehala najmä na Balkáne a cieľom bolo zničenie nemeckých a rumunských vojsk v skupine armád na Južná Ukrajina. Obkľúených bolo 15 – 16 nemeckých a niekoľko rumunských divízií. Keďže vojská Osy na Balkáne ďalej neboli schopné vzdorovať Sovietom Rumunsko a Bulhasko v dôsledku ofenzívy kapitulovali a pridali sa na stranu Spojencov. Do ofenzívy boli zapojené 2. a 3. ukrajinský front.

Baltická ofenzíva (14. september – 20. november) mala za cieľ dobyť baltické pobrežie a zničiť na Balte dislokované nemecké jednotky. Dôsledky pre nemeckú skupinu armád Sever a Stred boli likvidačné. 30 nemeckých divízií prevažne zo skupiny armád Sever bolo v obkľúčení na baltickom pobreží až do konca vojny a neboli schopné zasiahnuť do obrany samotného Nemecka.

Východokarpatská (8. - 28. september), budapeštianska (29. október 1944 – 13. február 1945) a belehradská (14. september – 24. november) ofenzíva umožnila Sovietom preniknúť cez Karpaty a zároveň spojiť svoje sily s juhoslávskymi komunistickými partyzánmi. Okrem územných ziskov mala ofenzíva veľký politický význam.

Poslednou “stalinovou ranou“ bola petsamo – kirkenská ofenzíva (7. - 29 október), ktorej cieľom bolo zlikvidovať nemecké jednotky na území Fínska, ktoré odmietli do 15. septembra územie opustiť. Boje sa plynulo presunuli aj na územie Nósrska, ktoré Nemci taktiež okupovali. Jedným z veľkých sovietskych úspechov bolo obsadenie niklových baní, ktoré boli životne dôležité pre nemeckú vojnovú mašinériu.

Po porážke pri Kursku bola nemecká situácia nesmierne ťažká, no napriek tomu dodnes nepanuje konsenzus v otázke šancí Nemecka (aspoň) zastabilizovať východnú frontu. Každopádne udalosti z roku 1944 jasne ukázali, že Sovieti boli schopní v maximánej miere využiť získanú strategickú iniciatívu. Sovietska vlna nielen zatlačovala, ale na mieste likvidovala nemecké jednotky a prípadný zvrat na východnej fronte by sa z dnešného pohľadu pravdepodobne podobal zázraku.

Reference

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článok vložený 10. 03. 2014