Futbalová vojna (La guerra del fútbol)

100 hodinová či šesťdňová vojna

Operation Focus
Mapa Hondurasu, ve kterém se odehrávala většina bojů. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Futbalová vojna medzi Salvadorom a Hondurasom z roku 1969 je známa taktiež ako 100 hodinová či šesťdňová vojna. Napätie medzi oboma krajinami vyvrcholilo po vzájomnom futbalovom zápase. Zápas bol dokonca niektorými novinármi označovaný za skutočný dôvod vojny (!!!), no pravda je niekde inde. Išlo o vyvrcholenie politického napätia medzi oboma krajinami. Jedným z dôvodov bol prílev imigrantov zo Salvadoru do Hondurasu. Svoju úlohu zohrala aj prebiehajúca pozemková reforma.

Vojna sa samozrejme neobmedzila na futbalové štadióny. Honduras je asi päťkrát taký veľká ako Salvador, no v roku 1969 mal Salvador asi raz toľko obyvateľov ako Honduras. Zlyhala obyčajná matematika. Už od začiatku storočia začali obyvatelia Salvadoru migrovať. Hľadali tam lepšiu prácu a utekali aj kvôli vláde. V roku 1969 360 žilo v Hondurase 350 000 ľudí zo Salvadoru. Predstavovali pätinu populácie roľníkov.

V Hondurase boli obrovské poľnohospodárske pozemky udelené veľkým korporáciám. V Latinskej Amerike to bol rozšírený trend, a uplatňuje sa dodnes. Spoločnosť United Fruit Company spravovala až desatinu krajiny. Sila spoločnosti na trhu citeľne sťažovala prácu priemerným farmárom ktorí mali problémy pri snahe konkurovať na trhu. Ďalší zlom nastal roku 1966, keď United Fruit Company vytvorila spolu s niekoľkými dalšími spoločnosťami „la Federación Nacional de Agricultores y Ganaderos de Honduras“ (FENAGH – The National Federation of Farmers and Livestock-Farmers of Honduras, teda Národná Federácia Farmárov a Statkárov Hondurasu). Organizácia zastávala tvrdý postoj voči bežným farmárom, tak ako aj proti ľuďom zo Salvadoru. Táto skupina vyvíjala tlak na prezidenta – generála Lopeza Arellana aby sa ich zastal. To bolo spojené aj so silnou propagandou, čo vzbudilo v obyvateľoch Hondurasu vlnu nacionalizmu. Ľudia zo Salvadoru sa stávali terčom útokov, pričom útoky sa nezaobišli bez násilností.

V roku 1969 vstúpila do platnosti nová pozemková reforma. Problémy spôsobila časť zákona podľa ktorej mali byť prisťahovalcom zo Salvadoru odobrané pozemky a prerozdelené rodeným ľuďom z Hondurasu. Tisíce prisťahovalcov prišli o svoje domovy a boli nútení znova emigrovať. Salvadorské noviny ešte prispeli k už i tak veľkému napätiu keď zverejňovali správy o útokoch na prisťahovalcov. V Salvadore sa šírila nenávisť voči Hondurasu.

V oboch krajinách sa šírila militantná nálada. Obe strany vyčkávali na vhodnú príležitosť ktorá by uvoľnila priechod pre ich politické ciele. Média na oboch stranách šírili propagandu namierenú proti opačnej strane hranice, prípadne sa snažila vyprovokovať vysťahovanie prisťahovalcov. Takýto vývoj mal zákonite za následok vojenské vyústenie. Došlo k nárastu investícií do armády, a taktiež došlo k vážnemu narušeniu ekonomickej integrity v Strednej Amerike ktorú zastrešoval Mercado Común Centroamericano (MCE, Central American Common market, vo voľnom preklade Stredoamerický verejný trh) ktorý kontroloval aj obchod medzi bohatším Salvadorom a Hondurasom.

Útok nastal počas druhého kola severoamerickej kvalifikácie na svetový pohár FIFA 1970. 17. júla roku 1969 salvadorská armáda zahájila útok na Honduras. Vojna sama o sebe bola poznačená niekoľkými zvláštnosťami. Často je napr. uvádzaná ako posledná vojna v ktorej proti sebe bojovali lietadlá s piestovými motormi. Na oboch stranách totiž bojovali americké stroje z 2. svetovej vojny ako P-51, Mustangy, F4U Corsair, T-28 Trojan či C-47 Skytrain. Je zjavné, že ani jedna strana nedisponovala adekvátnu technikou na vedenie modernej vojny. Salvador dokonca používal na bombardovanie Hondurasu bežné civilné lietadlá, pričom bomby boli zhadzované ručne z okienok (nepripomína vám to začiatky letectva z prvej svetovej?). Honduras sa snažil útoky opätovať, no jeho snaha mala rovnaký efekt ako snaha Salvadoru. Samozrejme takto Salvador nemal šancu dosiahnuť svoj cieľ, a tak sa boje preniesli na zem. 20 000 vojakov Salvadoru stálo proti 12 000 vojakom Hondurasu. Salvadorská armáda sa dostala do vnútrozemia protivníka. Armáda postupovala pozdĺž hlavnej cesty spojujúcej obe krajiny a proti ostrovom Hondurasu v zálive de Fonseca. Ťažké boje sa viedlo podveer 15. júna o provinčné hlavné mesto Nueva Ocotepeque. Následne sa salvadorská armáda začínala stretávať s problémom nedostatku munície, no hlavne pohonných hmôt. Lietadlá Hondurasu podnikli totiž niekoľko úspešných náletov na niektoré sklady palive Salvadoru. Zaujímavé bolo, že až počas vojny sa zistilo, že niektoré prapory Hondurasu existujú len na papieri. Išlo o vážnu chybu v systméne ktorá nemá v moderných armádach obdoby. Peniaze vyčlenené na chod týchto jednotiek končili vo vrekách skorumpovaných veliteľov. Prezidentovi Hondurasu Oswaldovi Lopézovi Arallenovi prišiel na pomoc diktátor z Nikaraguy – Anastasio Somoza Debayle, ktorý poskytol Hondurasu zbrane a muníciu. Vojna netrvala nijak dlho. Vďaka intervencii Organizácie amerických štátov (Organisation of American States - OAS) ktorá prišla už deň po začatí bojov bolo dohodnuté zastavenie paľby ktoré vstúpilo do platnosti štyri dni po zaťatí bojov, teda 20. júla. Boje sa trocha natiahli kvôli neochote Salvadoru zanechať relatívne úspešnú misiu. Žiadali záruky od Hondurasu, že násilnosti ustanú. Ďalšie vyjednávanie sa týkali reparácií. Nakoniec bola podpísaná dohoda v noci 18. júla. Salvador odďaľoval stiahnutie svojich vojakov až do 29. júla. Začiatkom augusta došlo k už úplnému stiahnutiu salvadorskej armády z okupovaných území. 2. augusta keď sa v Hondurase nenachádzal ani jediný vojak Salvadoru prezident Hondurasu vyhlásil, že garantuje bezpečnosť a spravodlivé zaobchádzanie s prisťahovalcami. Jedenásť rokov po vojne (30. októbra 1980) bola podpísaná mierová dohoda a boli ustanovené pevné hranice. Posledné otázky týkajúce sa hraníc boli medzinárodným súdnym dvorom zodpovedané v roku 1992. V dnešných časoch obe krajiny udržiavajú štandardné diplomatické a obchodné vzťahy.

Vzájomná nevraživosť medzi ľuďmi na oboch stranách hranice bola umocnená tvrdým futbalovým zápasom národných mužstiev. Prvý zápas sa konal v hlavnom meste Hondurasu Tegucigalpa, pričom vyhral Honduras 1:0. Druhý zápas sa konal v hlavnom meste Salvadoru San Salvador, pričom tým Salvadoru vyhral 3:0. Posledný a rozhodujúci zápas sa konal v Mexiku 27. júna, pričom po predĺžení vyhralo mužstvo Salvadoru 3:2. zápasy boli ale poznamenané násilnosťami, zvlášť keď sa hralo priamo na území zúčastnených štátov.

Ku koncu vojny nastala patová situácia keď obe strany utrpeli značné straty. Utieklo okolo 20 000 obyvateľov Hondurasu a 80 000 Salvadoru. Emigranti ktorí sa vrátili do Salvadoru rozhodne nemohli povedať, že sú vítaní s otvorenou náručou. Väčšine z nich bola poskytnutá len malá podpora museli si vystačiť viac-menej sami. Počas nasledujúcich niekoľkých rokov sa cca 130 000 emigrantov pokúsilo vrátiť do vlasti. V Hondurase, ktorý bojoval na vlastnom území a proti presile, zomrelo okolo 250 vojakov a 2 000 civilistov. Tisíce ďalších prišli o strechu nad hlavou. Hospodárstvo oboch krajín značne utrpelo prerušením ekonomických kontaktov a uzavretím hraníc. Oslabenie oboch krajín ohrozilo aj MCE.

Vojnu vlastne nevyhral nikto. Salvador ani nemal jasnú predstavu akým presne spôsobom a k čomu má útok pomôcť. Výsledkom vojny sú akurát tak štyri tisícky mŕtvych. MCE, ktorý sa tešil americkej podpore (bola to jedna z reakcií na kubánsku revolúciu), začal upadať. Neschopnosť Salvadoru kvôli ekonomickej kríze postarať sa o značný počet navrátilcov bol jedným z dôvodov ktoré postupne vyvrcholili občianskou vojnou. MCE sa postupne rozpadol, čo pomohlo Hondurasu, pretože jeho pravidlá boli priaznivejšie pre bohatší Salvador. Obe armády si uvedomili svoju zaostalosť a došlo k veľkému prezbrojovaniu na oboch stranách. Vojna ako dôsledok ekonomických a sociálnych problémov neviedla k ich vyriešeniu. Na to si ešte obe krajiny museli počkať dlhé roky.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Poslední aktualizace 17. 1. 2010