Bitka o Longewalu (1971)

Rok 1971 sa zapísal do histórie okrem iného vojnou medzi Pakistanom (vtedy pozostávajúci z tzv. Západného Pakistanu – dnešný Pakistan, a Východného Pakistanu – dnešný Bangladéš) a Indiou, počas ktorej Bangladéš získal nezávislosť. Vojna trvala síce len trinásť dní, čím sa radí medzi najkratšie ozbrojené konflikty v histórii, avšak i tak sa stala svedkom niekoľkých zaujímavých momentov ktoré sa zapísali do histórie vojenstva. Jedným z nich je aj bitka o Longewalu v Tharskej púšti na území indického štátu Radžastan.

Väčšina vojnového úsilia, obzvlášť zo strany Indie, bola počas konfliktu nasmerovaná smerom na východ. Samotná indo-pakistanská hranica (západný front) nehrala v indických strategických plánoch až takú dôležitú úlohu. Obe bojujúce strany si uvedomovali, že o výsledku vojny sa rozhodne v krátkom čase, keďže medzinárodné spoločenstvo bude určite tlačiť na skoré ukončenie bojov.

Situácia na západnej fronte a jej význam

Aj keď ťažisko bojov sa nachádzalo na východe (dnešný Bangladéš), obe krajiny si uvedomovali význam vývoja na západe. Obzvlášť Pakistan sa spoliehal na vývoj na západnej fronte ako faktor ktorý rozhodne o konečnom výsledku vojny.

India sústredila svoje úsilie predovšetkým na východ, kde verila v rýchlu a jednoznačnú porážku pakistanských vojsk odrezaných od zbytku krajiny (čo sa nakoniec viac-menej naozaj stalo). Vojská na západe mali za úlohu predovšetkým zadržať akýkoľvek pakistanský prienik do hĺbky indického územia. Keby sa totiž pakistanské vojská dostali dosť hlboko, mohli by svoju pozíciu využiť pri mierových rokovaniach.

A skutočne, plány Pakistanu sa niesli v tomto duchu. Pakistan si uvedomoval, že jeho šance viesť úspešne zdĺhavú obrannú vojnu na východe sa štatisticky blíži k nule. Indické vojská mohli byť zbrzdené do doby, než medzinárodné spoločenstvo pritlačí na bojujúce strany abude uzavrené prímerie, no definitívna porážka Indie na východe nehrozila.

Preto sa pakistanské velenie rozhodovalo v duchu hesla “kľúč k úspechu na východe leží na západe“. Základná filozofia bola jednoduchá. Využiť relatívne silnú armádu na západnej fronte na drvivý útok proti indickým vojskám, ktoré boli na západe oslabené z dôvodu indického dôrazu na východ. Treba ale dodať, že India aj napriek tomu stále mala nad svojim nepriateľom štatistickú prevahu prakticky po všetkých smeroch. Preto bolo potrebné vymyslieť plán, ktorým by vnútil Pakistan indickej armáde svoju víziu boja.

Bojujúce strany

Pakistanský plán počítal s dosiahnutím relatívnej prevahy nad nepriateľom v prvých fázach útoku. Preto nemohli pakistanskí generáli šetriť ľuďmi ani technikou. Útok cez indické pohraničné stanovisko Longewala mal podporiť útok pakistanskej 1. obrnenej divízie v oblasti Sri Ganganagar. Zároveň mala byť tat lepšie zabezpečená hlavná pakistanská dopravná tepna prechádzajúca v smere sever-juh.

Na splnenie tejto úlohy bola špeciálne vytvorená 18. divízia pozostávajúca z rôznych druhov vojsk. Skladala sa z dvoch peších brigád (206. a 51.) posilnených dvojicou obrnených plukov (22. a 38. kavaléria). Priamo do bojov o Longewalu zasiahlo okolo 2 800 pakistanských vojakov vyzbrojených zhruba dvoma stovkami vozidiel (z toho 65 tankov) a delostrelectvom.

Tejto sile stála indická posádka ktorá sa do počtu ani výzbroje so svojim protivvníkom nemohla zrovnávať. Posilnená pešia rota A 23. práporu Pandžábského pluku pod velením majora Chandpuriho mala zhruba 120 mužov a de facto žiadnu ťažkú techniku. Ich obranné postavenie sa nachádzalo na piesočnej dune ktorá dominovala okolitému terénu. Chránená bola ostnatým drôtom, no obrancovia pred bitkou nestihli anilen položiť mínové polia. Zvyšok práporu sa nachádzal na 17 km vzdialených pozíciách v okolí mesta Sadhewala. Chandpuriho rota bola posilnená o sekciu palebnej podpory vyzbrojenú guľometmi, mínometmi L16 kalibru 81 mm a bezzákluzovými kanónmi namontovanými na terénnych vozidlách (avšak dva tímy vyzbrojené touto zbraňou sa v čase bitky nachádzali mimo základňu kvôli výcviku). K dispozícii bola aj štvorica členov divízie Hraničnej ostrahy (ang. Border Security Force) s desiatkou tiav. V neposlednej rade je nutné spomenúť predsunutého leteckého navádzača ktorý sa na základni nachádzal. Práve presné navádzanie letectva bolo dôležité počas záverečnej fázy bojov. Delostreleckú podporu poskytovali zložky 170. a 168 pluku poľného delostrelectva.

Plánovanie

Pakistanský plán bol v zásade jednoduchý. Hneď v prvý deň vojny sa pakistanské letectvo pokúsilo sériou náletov na indické letiská a radarové stanice ochromiť letectvo nepriateľa. Operácia z 3. decembra 1971 niesla meno Chengiz Chán a je hodnotená ako úspešná, nakoľko prakticky všetky ciele boli na niekoľko hodín až dní vyradené z prevádzky. Avšak ako sa ukázalo aj počas bitky o Longewalu, pakistanské úspechy je nutné brať s rezervou.

Intenzívne nasadenie pakistanského letectva aj v nasledujúcich hodinách a dňoch malo v konečnom dôsledku aspoň dočasne zabezpečiť pakistanským vojskám leteckú nadvládu. Počas tohoto krátkeho obdobia mali pakistanské vojská preniknúť čo najhlbšie za ochromenú indickú obranu, vybudovať v hĺbke nepriateľského územia obranné postavenia a odrážať indické protiútoky.

Útokom na samotnú Longewalu a narušením indických pozemných komunikácií bola poverená 206. pešia brigáda s 38. plukom obrnenej kavalérie. Medzitým v záujme zachovania dynamiky operácií mala 207. pešia brigáda s 22. obrneným plukom pokračovt hlbšie a zaútočiť na mesto Jaisalmer. Práve Langewala, Ramgarh a Jaisalmer predstavovali hlavné ciele pakistanskej ofenzívy na ktorých sa mali vojská zastaviť a vybudovať obrannú líniu.

Útok bol načasovaný tak, aby jednotky prekĺzli čo najhlbšie počas noci. Tanky boli vybavené externými palivovými nádržami aby sa zvýšil ich dojazd a znížili logistické nároky (ako sa ale ukázalo práve tento ťah výrazne zvýšil ich zraniteľnosť a ovplyvnil situáciu na bojisku). Že si Pakistanci veria dosvedčoval aj fakt, že plánovaná trasa prieskumu napriek relatívne dobrej špionážnej sieti v oblasti nebola dopredu patrične preskúmaná, takže útočiace jedotky nevedeli ani presne do čoho idú.

Boj

Major Chandpuri krátko po začiatku vojny vyslal na predsunuté stanovisko hliadku dvadsiatich mužov pod velením poručíka Veera. Práve táto jednotka ako prvá zaznamenala pohyb silnej nepriateľskej formácie smerom na Longewalu. Informácie o nepriateľovi vzdialenom asi 20 km a blížiacom sa smerom k postaveniu roty majora Chandpuriho bolo zakrátko potvrdené aj vzdušným prieskumom.

Chandpuri poveril Veera aby naďalej sledoval nepriateľa. Medzitým sa spojil s veliteľstvom práporu. Aj napriek ohromujúcej sile nepriateľa nechcel z boja vycúvať. Práve naopak, požadoval posily, obrnené vozidlá a delostreleckú podporu. Velenie mu ale oznámilo, že v krátkodobom horizonte vyslanie posíl nie je reálne. Mieste toho mu navrhli, aby sa aj so svojimi mužmi stiahli zo svojich pozícií.

Chandpuri sa rozhodol zostať na mieste a bojovať. No nebolo v tom len hrdinstvo, ktoré krátko na to ukázala indická posádka. Rota nemala prakticky žiadne transportné kapacity, základňu práporu bola vzdialená a nepriateľ sa rýchlo blížil. Keby sa rota vydala na peší presun v noci pravdepodobne by ju pakistanské obrnené jednotky rozstrieľali za pochodu. Preto sa radšej Chandpuri rozhodol využiť ako-tak pripravené obranné pozície a počkať na príchod posíl, ktoré mu ale sľúbili najskôr až za šesť hodín.

Pakistanský útok začal o 12:30. Najprv bola na indické pozície nasmerovaná delostrelecká paľba, avšak nespôsobila väžnejšie škody (najvážnejšou stratou bola smrť piatich tiav ktorá sa na základni nachádzali).

Nepriateľské obrnené vozidlá sa rýchlo blížili a obrancovia sa pokúšali narýchlo umiestniť v okolí základne aspoň niekoľko protitankových mín. Treba pripomenúť, že míny boli kladené de facto počas nepriateľského útoku. Práve pri tejto činnosti stratil Chandpuri prvého vojaka.

Kvality indickej posádky potvrdil aj fakt, že disciplikovane vyčkávali až kým sa nepriateľ priblížil na vzdialenosť 15 – 30 metrov. V tom momente spustili paľbu z protitankových zbraní PIAT. Do boja sa zapojili aj posádky vozidiel so 106 mm bezzákluzovými kanónmi M40. Zamerali sa na pásy vedúcich pakistanských vozidiel čím efektívne zbrzdili ich postup, avšak za cenu straty jedného vojaka.

Napriek tomu, že indická armáda používala protitankové zbrane z čias 2. svetovej vojny, resp. skorého povojnového obdobia, aj vďaka výhodnému vyvýšenému postaveniu, namontovaným externým palivovým nádržiam a presnému vedeniu paľby bola schopná viesť efektívny boj proti pakistanským obrnencom. Dohromady bolo vyradených z boja dvanásť tankov.

Pakistanský postup sa prakticky v momente zastavil, nakoľko pechota ktorá bola vyslaná do útoku narazila na prekážky z ostnatého drôtu, ktoré počas nočného prieskumu neboli spozorované. Navyše velitelia predpokladali prítomnosť mínového poľa v okolí indickej základne, takže čelný útok v tejto fáze bojov považovali za samovražednú misiu. Boj obrancov zjednodušilo osvetlenie bojiska horiacimi vrakmi a na druhej strane zmätok v radoch útočníkov umocňoval dym horiacich palivových nádrží.

Žiadny rozhodujúci útok v týchto podmienkach neprichádzal do úvahy. Dve hodiny trvalo, kým pakistanské hliadky preskúmali okolie základne a zistili, že žiadne rozsiahle obranné mínové polia sa tam nenachádzajú. Nasledoval teda pokus o obsadenie indických pozícií útokom z iného smeru, avšak aj vďaka úsvitu obrancovia povzbudení vývojom situácie odrazili aj tento útok.

Pakistanskí velitelia strácali trpezlivosť, čo sa začalo prejavovať na ich rozhodovaní. Vydali rozkaz obrneným jednotkám, aby obkľúčili indickú posádku. Tu sa ale prejavil nedostatočný prieskum, keďže ťažká technika bola vyslaná do oblastí sypkého piesku kde mala, mierne povedané, problémy s pohybom. Mnohé posádky tankov zničili svoje motory v snahe vyhrabať sa z dún, takže časť tankov bola opustená skôr než vystrelili na nepriateľa. Obrancom medzičasom stačilo chladnokrvne navádzať delostrelectvo na potácajúcich sa obrnencov.

Útočníci aj napriek mnohonásobnej presile neboli schopní obkľúčenú základňu dobyť. Morálka indických vojakov stúpala každým pakistanským neúspechom zatiaľčo pakistanskí velitelia frustrovaní katastrofálnym vývojom udalostí museli vymyslieť plán ako indické pozície dobyť za denného svetla.

Iniciatíva sa ale s príchodom nového dňa presunula na stranu Indie. Letectvo bolo schopné napriek pakistanským útokom na letiská vyslať do boja niekoľko bojových lietadiel HF-24 Marut a Hawker Hunter (zdržanie dokonca nebolo spôsobené ani tak pakistanskými akciami ako faktom, že lietadlá neboli vybavené avionikou pre boj v noci, takže so vzletom sa muselo čakať na úsvit). V momente keď sa objavili nad bojiskom pakitanské pozície mali ako na dlani. Obzvlášť ťažkú techniku nebolo možné nijako ukryť ani chrániť. Dosah protilietadlových guľometov Pakistancov nemohol reálne ohroziť indické prúdové lietadlá. Na druhej strane pakistanské letectvo napriek proklamovanej maximálnej podpore nebolo schopné do boja zasiahnuť.

Počas dňa sa stali pakistanské straty, obzvlášť na ťažkej technike, neúnosné. Vyše polovica tankov bola vyradená z boja a dokopy bolo odpísaných vyše sto vozidiel. Navyše do oblasti smerovali indické posily s tankami AMX-13. S pohľadu Pakistanu nemalo zmysel držať anilen súčasné pozície. Územné zisky boli de facto nulové, bolo jasné že požadované ciele sa nepodarí splniť a navyše v prípade tvvrdošijného odporu by jednoducho z pakistanských jednotiek vrhnutých v tejto oblasti do útoku jednoducho nič neostalo. Preto sa rozhodli velitelia pre ústup. Tak skončila jedna z rozhodujúcich bitiek konfliktu.

Zničený pakistánský tank T-59 čínské výroby.
Zničený pakistánský tank T-59 čínské výroby. [Zdroj: Brahat-rakshak.com.]

Omyly a pochybenia

V každej bitke či vojne dochádza k chybným rozhodnutiam, a to na oboch stranách. Tie síce formujú priebeh bojov, ale neurčujú ich definitívny výsledok. Nie je zrejme pre nikoho prekvapením, že kritickejšie hodnotenie si v tomto prípade vyslúži pakistanská strana.

Za jednu zo zásadných chýb zo strany Pakistanu sa považuje nedostatočný prieskum bojiska. Plánovačov pravdepodobne ani vo sne nenapadlo, že sa bude boj ubarať týmto smerom a záležitosť pri Langewale chceli zrejme takpovediac “vybaviť za pochodu“. Pomer síl vyše 1:20, nehovoriac o iných aspektoch, sa zdal byť veľavravný. Avšak o mobilitu, ktorá mala byť jednou z ich rozhodujúcich výhod, sa pripravili v podstate sami, keďže podcenili terén a neboli schopní viesť efektívne manévrový boj. Miesto toho akoby prešľapovali na mieste kým ich obrancovia pomaly ale iste oslabovali.

Za rozhodujúci faktor bitky je mnohými analytikmi považovaná úloha letectva. Pakistanské preventívne útoky proti indickému letectvu v oblasti západnej fronty sú považované dodnes za úspech, avšak je nutné to brať relatívne. Útoky spôsobili isté škody indickému letectvu, avšak rozhodne nepostačovali na splnenie hlavného zámeru – vybojovanie dočasnej vzdušnej nadvlády nad oblasťou bojov. Navyše aj napriek tomu, že podpora ofenzívy mala byť prvoradou úlohou pakistanského letectva, žiadne pakistanské lietadlá do bojov prakticky nezasiahli. A keďže jedným z piliérov ofenzívy bola podpora letectva, šlo o jednu z najzávažnejších chýb ktorých sa indické letectvo dopustilo. Navyše operácie indického letectva neboli ani tak obmedzené v prvých fázach bojov akciami pakistanskej armády, ako nedostatkami vo vlastných radoch (neschopnosť viesť nočné operácie).

Avšak aj na indickej strane je nutné pripomenúť niekoľko faktov. V prvom rade, k boju došlo najmä preto, že šlo o jedinú zdravú voľbu. V prípade ústupu by boli vojaci vystavení väčšiemu riziku ako v prípade zotrvania na pozíciách. To bolo dôsledkom najmä nedostatočného spravodajského pokrytia diania v oblasti. Za iných okolností keby sa pakistanskej armáde podarilo nepozorovane uviesť do pohybu zoskupenie vojsk takej sily mohlo to mať pre indický obranný systém katastrofálne následky. Paradoxná bola aj situácia do ktorej sa dostalo indické letectvo. Aj keď ochromené pakistanským prevetívnym útokom, bolo schopné vyslať relatívne zavčas do boja svoje lietadlá. Narazilo ale na technické obmedzenie v podobe absencie výbavy pre nočný boj. V neposlednej rade je nutné spomenúť, že po tom, ako sa pakistanské vojská začali sťahovať nevyužila indická armáda ich zraniteľnosť. Posily vrátane obrnených jednotiek mali možnosť zdecimovaného protivníka prenasledovať, nehovoriac o možnostiach letectva naďalej degradovať bojovú silu ustupujúceho protivníka. Miesto toho sa obrancovia viac sústredili na prípravu obrany pred prípadnými ďalšími útokmi. Avšak vzhľadom na fakt, že toto rozhodnutie nemalo v konečnom dôsledku väčší vplyv na dianie na bojisku môžeme ho opomenúť.

Záverečné hodnotenie

Spomenuli sme niekoľko faktorov, ktoré ovplyvnili priebeh bojov o Longewalu, avšak nedá sa povedať, že by niektorý z nich mal rozhodujúci vplyv na výsledok bitky. Fanúšikovia indického letectva často upozorňujú na úlohu pilotov pri zahnaní pakistanských vojsk, a je naozaj vysoko pravdepodobné, že boje by boli pre obe strany omnoho krvavejšie keby k ich zásahu nedošlo. Avšak šance, že zdecimovaní a demoralizovaní Pakistanci by do príchodu posíl (teda do pár hodín) dokázali preraziť obranu odhodlaných a povzbudených Indov boli priam mizivé.

Pakistanské letectvo malo očividne nadmieru obmedzené svoje operačné schopnosti, a je ťažké posúdiť, či by v prípade schopnosti podniknúť nálety bolo schopné ovplyvniť priebeh bojov zásadnejšie než nasadené delostrelectvo.

Totiž ani delostrelecká príprava neotriasla duchom indických vojakov. Pritom môžeme smelo konštatovať, že najzásadnejší vplyv na výsledok bitky mali jej prvé okamihy. Obrancovia čelili mnohonásobnej presile proti ktorej sa len ťažko mohli brániť (chýbajúce mínové polia, nedostatok ťažkých zbraní) bez nádeje na skorú pomoc a k tomu čelili útokom nepriateľského delostrelectva.

Za takýchto okolností začal útok pakistanskej armády ktorá mala viac než dosť dôvodov veriť si. Avšak bojová morálka a disciplína Indov zapríčinili, že prakticky počas útoku dokázali obrancovia vystužiť svoju obranu a do boja sa pustili až v momente keď bol nepriateľ v tesnej blízkosti a boli si istí, že drtivou paľbou dokážu zvrátiť vývoj udalostí. A stalo sa. Paralyzovaný nepriateľ nebol schopný počas bitky druhýkrát zaútočiť s takou drvivou silou, ako na začiatku bitky. Navyše, indickí vojaci vedení majorom Chandpurim boli povzbudení veľkým úspechom. Práve major Chandpuri dokázal, že je schopný s aj v ťažkej situácii s chladnou hlavou prijímať náročné rozhodnutia keď sa rozhodol zostať na stanovisku. Navyše počas najťažších okamihov chodil z jedného obranného postavenia k druhému a povzbudzoval svojich vojakov, čím upevnil ich morálku a odhodlanie. Bitku o Longewalu nevyhrali počty, technika, ani žiadne katastrofálne taktické rozhodnutie. O víťazstve rozhodla kvalita roty indickej pechoty pod velením majora Chandpuriho ktorá aj v najťažších chvíľach dokázala obdivuhodnú statočnosť a odhodlanie.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 23. 5. 2012