Egyptský útok raketami Scud na Izrael

scud.
Raketa Scud na mobilnom odpaľovacom zariadení. (Zdroj: wikipedia.org.)

Útoky raketami Scud, či presnejšie ich irackými modifikáciami, na Izrael počas vojny v Perzskom zálive v roku 1991 sa stali široko medializovanou témou. Menej známym faktom je, že Izrael sa stal prvýkrát terčom útoku týmito raketami už o osemnásť rokov skôr počas Jomkippurskej vojny. Vtedy predstavovali čerstvú súčasť výzbroje egyptskej armády, ktorá v nich videla zbraň s veľkým strategickým významom.

Egypt už počas Šesťdňovej vojny pochopil, že ak chce predstavovať reálnu protiváhu proti Izraelu potrebuje zbrane schopné zasiahnuť ho v hĺbke jeho územia. Okrem dosahu bolo nutné zabezpečiť dostatočnú mobilitu/schopnosť prežiť, čo ich malo ochrániť pred izraelskmi útokmi. Ak by Egypt tieto zbrane vlastnil mohol by ich využiť aj pre potreby diplomatického nátlaku na Izrael. V zásade existovali tri zbraňové systémy, ktoré prichádzali do úvahy: strategické bombardéry, strely s plochou dráhou letu a balistické strely.

Hlavným zdrojom modernej výzbroje pre egyptskú armádu predstavoval Sovietsky zväz a jeho satelity. Taktiež pri získavaní zbraní s ďalekým dosahom sa Egypt obracal na svojho dlhoročného spojenca. Avšak aj Sovietsky zväz sa zdráhal poskytnúť tieto zbrane Egyptu, čo bolo neraz zdrojom diplomatických treníc medzi oboma stranami. ZSSR nakoniec súhlasil s dodávkou striel s plochou dráhou letu KSR-2, strategických bombardérov Tu-16 (namiesto modernejších Tu-22) a divízie rakiet Scud. Izraelská tajná služba Mossad vedela o plánovaných dodávkach už od júna, pričom prvé rakety boli do Izraela dovezené 24. augusta 1973. Sovietski experti neotáľali a začali ihneď s výcvikom svojich egyptských kolegov.

Jedna divízia rakiet Scud disponovala desiatimi odpalovacími zariadeniami, pričom izraelská vojenská spravodajská služba Aman odhadovala, že výcvik zaberie 12 – 14 mesiacov, takže reálne Izrael očakával, že jeho úhlavný nepriateľ bude schopný tieto zbrane nasadiť najskôr v prvom štvrťroku 1974. Tento názor bol vyvrátený až počas vojny 22. októbra 1973 keď Egypt vypálil tri rakety namierené proti izraelským silám. Izraelská komisia, ktorá po vojne vyhodnocovala priebeh vojny, dospela k názoru, že Scudy mali potenciál zásadne posunúť rovnováhu síl na bojisku.Potvrdila sa aj domienka, podľa ktorej Egypt nepôjde do vojny skôr, ako dosiahne schopnosť zasiahnuť hĺbku izraelského územia.

V priebehu vojny sa podarilo izraelskej rozviedke získať informácie, podľa ktorých medzi 12. a 13. októbrom sovietske tímy poradcov hľadali vhodné stanovištia na odpaľovanie rakiet. Podľa vtedajších odhadov mohli rakety za istých okolností zasiahnuť aj izraelské prístavné mesto Haifa na severe krajiny. Izrael ihneď začal vysielať do podozrivých oblastí svoje lietadlá a informoval o svojich zisteniach Spojené štáty v nádeji, že pritlačia na Sovietsky zväz a donútia ho prerušiť sovietsku podporu.

Situácia na frontovej línii sa začala dramatizovať v noci zo 14. na 15. októbra keď izraelské vojská prekročili Suezský prieplav a pripravovali sa na prienik do hĺbky egyptského územia. Egyptský prezident Sadat sa Izraelu vyhrážal, že ak nezastaví svoj postup nasadí do boja rakety zem – zem. V obavách pred takýmto postupom sa izraelské vedenie rozhodlo nepokračovať v postupe na egyptské kľúčové eknomické oblasti.

20. októbra izraelské velenie rozhodlo o postupe smerom k mestám Port Said a Port Fuad. Izrael veril, že práve v prvom menovanom meste by sa mohli rakety ukrývať, keďže poskytovalo vhodné miesto na odpal rakiet namierených na všetky izraelské veľké mestá. 21. októbra sa Egypt rozhodol konať. Rakety, ktoré boli dovtedy v relatívnom bezpečí delty Nílu, presunul čo najbližšie k Suezskému kanálu.

22. októbra prijala BR OSN rezolúciu č. 338, podla ktorej malo prímerie vstúpiť do platnosti o 19:00. Len pár minút pred tým boli vypálené tri rakety Scud. Jedna dopadla pri meste Ariš, kam prichádzala materiálna pomoc zo Spojených štátov, a ďalšie dve boli namierené proti izraelským postaveniam na východ od Suezského kanálu. Jedna zasiahla skupinu nákladných vozidiel a zabila sedem vojakov zo 401. brigády a 600.divízie. Dvojtonová hlavica vytvorila kráter s priemerom pätnásť a hĺbkou štyri metre. Neskôr Sadat priznal, že rakety odpálil s cieľom ukázať Izraelu, že má k dispozícii takéto zbrane a vie ich použiť.

Spory sa vedú o rozsahu sovietskej pomoci pri obsluhe rakiet Scud. S blížiacim sa koncom vojny malo v egyptskom velení a v radoch sovietskych poradcov panovať sklamanie z toho, že neboli otestované najsofistikovanejšie sovietske zbrane, akými Egypt disponoval. Pár hodín pred tým, ako prímerie vstúpilo prímerie do platnosti volal sovietsky veľvyslanec v Egypte do Moskvy a žiadal povolenie na odpal rakiet. Ministra zahraničia sa mu nepodarilo zohnať, a tak vydal povolenie na odpal sovietsky minister obrany. Podľa niektorých zdrojov dokonca sovietsky poradci rakety odpálili bez vedomia egyptskej strany.

Aj keď na prvý pohľad zohrali Scudy vo vojne okrajovú úlohu, ich prítomnosť predsalen ovplyvnila priebeh vojny. Izrael, vedomí si ohrozenia svojich miest, sa rozhodol nepokračovať do hĺbky egyptského územia kde mohol spôsobiť obrovské ekonomiké škody. Stačí sa pozrieť na severný front, kde izraleské vojská postúpili do hĺbky sýrskeho územia a zlikvidovali rozsiahli časť infraštruktúry v krajine. Egypt nebol podobnými devastačnými útokmi zasiahnutý. Niet pochýb o tom, že aspoň do istej miery o tom rozhodla jeho schopnosť útok vrátiť.

Referencie

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 17.05.2014