Projekt Azorian

Projekt Azorian
Plavidlo HGE (Zdroj: Wikipedia.org)

Projekt Azorian (často chybne označovaný ako projekt Jennifer) predstavoval jednu z najfascinujúcejších spravodajských operácií z čias Studenej vojny. Cieľom projektu americkej CIA nebolo nič menej ako vyzdvihnutie potopenej sovietskej ponorky K-129 vyzbrojenej balistickými strelami s jadrovými hlavicami.

Ponorka K-129 sa potopila v roku 1968 vo vzdialenosti 2 890 km juhozápadne od amerického Havaja. Jej vyzdvihnutie predstavovalo v tom čase najkomplexnejšiu a najdrahšiu operáciu CIA. Náklady činili 800 miliónov dolárov (v roku 2014 by cena dosahovala 3,8 miliardy dolárov).

Pri realizácii projektu bolo nutné prekonať celú radu technických problémov. Bolo potrebné postaviť novú loď a kolísku schopnú vyzdvihnúť potopené plavidlo z hĺbky niekoľkých kilometrov. Zároveň bolo nutné vyvinúť stabilizačný systém schopný udržať plavidlo na rozbúrenom mori po celý čas operácie presne nad vrakom. Nemenej náročným cieľom bolo vynájdenie spôsobu ako zachrániť písomnosti pochované celé roky na morskom dne, čo by umožnilo rozlúštiť sovietske kódy a preštudovať technické manuály.

Avšak skôr, ako sa mohlo pristúpiť k samotným prípravám na vyzdvihnutie bolo nutné vrak presne lokalizovať, čo sa ukázalo ako nemalý problém. Aj samotní Sovieti sa snažili vrak svojej ponorky nájsť. V apríli 1968 sovietska Pacifická flotila zintenzívnila svoju činnosť v severnom Pacifiku. Keďže ich činnosť bola sústredná predovšetkým pozdĺž trasy, o ktorej sa vedelo, že ju využívajú na svojich hliadkovacích plavbách sovietske ponorky triedy Golf II vzniklo podozrenie, že Sovieti hľadajú stratenú ponorku. Následne boli preskúmané záznamy z amerického systému SOSUS určeného na stopovanie sovietskych ponoriek v Tichom oceáne za pomoci ich zvukovej stopy. Hľadali sa známky explózie alebo implózie, ktoré by mohli svedčiť o nehode ponorky. Ich snaha nebola márna a podarilo sa im pomerne presne lokalizovať pravdepodobné miesto nehody.

Sovietske námorníctvo v oblasti hliadkovalo niekoľko týždňov, no nakoniec sa stiahlo do svojich prístavov a námorná premávka sa vrátila do normálu. V júli 1968 americké námorníctvo spustilo operáciu Sand Dollar s cieľom presne lokalizovať vrak a získať o ňom čo najviac informácií. Z prístavu Pearl Harbor vyplávala ponorka USS Halibut, ktorá bola v tej dobe jedinou ponorkou vybavenou príslušenstvom na prieskum v takých hĺbkach, v akých sa očakával nález vraku. Skúmaná plocha mala 3 100 kilometrov štvorcových, no napriek tomu sa podarilo vyfotografovať vrak už po troch týždňoch v hĺbke 4 900 metrov. Pre porovnanie, nález stratenej americkej ponorky Scorpion trval až päť mesiacov. Helibut strávil na mieste niekoľko týždňov a spravil až 20 000 fotiek rôznych detailov plavidla.

Samotný nález vraku bol ale len začiatkom rozsiahlej operácie. CIA kontaktovala multimiliardára a podnkateľa Howarda Hughesa, ktorého meno sa spája s viacerými tajnými operáciami. Samotnou výstavbou plavidla bola poverená spoločnosť Global Marine Development Inc., čo bolo výskumné rameno spoločnosti Global Marine Inc., v tom čase lídra ťažby vo veľkých hĺbkach. Hughes súhlasil so zapožičaním svojho mena pre loď, ktorá sa oficiálne mala venovať ťažbe minerálov z morského dna. V skutočnosti malo plavidlo Hughes Glomar Explorer (HGE) spraviť niečo, čo sa ešte nikomu nepodarilo – vyzdvihnúť ponorku s výtlakom 2 700 ton a jadrovými hlavicami na palube z hĺbky 4 900 metrov. Práce na plavidle s výtlakom 57 000 ton a dĺžkou 189 ton začali 1. novembra 1972.

Plavidlo bolo vybavené obrovskou mechanickou čeľusťou (neoficiálne pomenovanou Clementine), ktorá mala na oceánskom dne zachytiť vrak a vytiahnuť ho na hladinu. V strede plavidla sa nacházal obrovský dok, cez ktorý bol celý mechanizmus postupne ponáraný po 18 – metrov dlhých segmentoch. Po vyzdvihnutí vraku sa mala podlaha uzavrieť a vrak zakamuflovať, aby nedošlo k odhaleniu skutočného cieľa operácie.

HGE dorazilo na miesto 4. júla 1974. Počas plavby stretla hneď dvojicu sovietskych plavidiel, a síce zaoceánsky remorkér SB-10 a plavidlo na obsluhu balistických striel Chazma. Po roku 1991 vyšlo najavo, že Sovieti tušili, že cieľom plavby je vyzdvihnutie nejakého vraku, no nemali dostatok informácií. Taktiež sovietski inžinieri po potopení K-129 varovali pred teoretickou možnosťou vyzdvihnutia vraku a dožadovali sa sprísneného dozoru nad oblasťou, no napriek tomu všetkému ostala americká operácia utajená až do konca. Navyše, ak by aj Sovieti chceli zmariť prípadnú americkú záchrannú operáciu, jej odhalenie by bolo značným problémom, keďže netušili, kde sa vrak ich ponorky nachádza.

Napriek počiatočným úspechom HGE došlo počas vyzdvihovania k nehode. Časť čeľustí, v ktorých bola ponorka zakliesnená sa zlomila a dve tretiny zachytenej ponorky spadli späť na morské dno. Napriek tomu sa podarilo vyzdvihnúť dve torpéda s nukleárnymi hlavicami, takže projekt je dodnes považvaný za úspešný. Vyzdvihnutých bolo aj šesť tiel členov posádky, ktoré boli následne s vojenskými poctami pochované do mora.

Projekt Azorian predstavuje unikátnu operáciu nielen v dejinách CIA či USA. Napriek počiatočnému utajeniu bola nakoniec operácia priznaná. To prirodzene viedlo k vzniku rôznych konšpiračných teórií. Podľa niektorých nie je pravdou, že by väčšina vraku zostala na dne a USA sa dozvedeli omnoho viac, ako priznávajú. Nezaostávajú ani názory, podľa ktorých bola ponorka ovládnutá komandom KGB, ktoré chcelo fingovať čínsky útok na Ameriku a vyvolať konflikt medzi Čínou a USA. No a samozrejme nemôžu chýbyť teórie, podľa ktorých celá operácia na vyzdvihnutie vraku predstavovala len krycí manéver na zakamuflovanie omnoho väčšej operácie.

Referencie:

-http://en.wikipedia.org/wiki/Project_Azorian

-https://www.cia.gov/about-cia/cia-museum/experience-the-collection/text-version/stories/project-azorian.html

-http://www2.gwu.edu/~nsarchiv/nukevault/ebb305/

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článov vložený 07.03.2014