Majaguezský incident

Posledná bitka Vietnamskej vojny

Mayagüez incident
Fotka pořízená při leteckém průzkumu. Je na ní konteinerová loď SS Mayaguez a vlevo dva malé bojové čluny Rudých Kmérů. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Majaguezský incident (Mayagüez incident) ktorý sa odohral medzi 12. a 15. májom roku 1975 je označovaný za poslednú bitku americkej intervencie vo Vietname. Toto označenie je ale sporné, nakoľko k nemu nedošlo vo Vietname a neboli v ňom priamo zainteresovaní žiadni Vietnamci. Američanom totiž skrížili cestu kambodžskí Červení Kméri.

Mená amerických vojakov ktorí padli v tejto bitke sú posledné ktoré boli napísané na pamätník vietnamských veteránov, tak ako aj mená trojice vojakov ktorí boli zanechaní na ostrove Koh Tang o ktorých sa predpokladá, že boli následne popravení.

Kríza začala 12. mája, keď námorníctvo Červených Kmérov na ex – amerických tzv. Swift boats zaútočili na americkú kontajnerovú loď SS Mayagüez. Tvrdili, že loď sa plavila v teritoriálnych vodách Kambodže, a posádku odniesli na výsluch. Následný prieskum vykonaný lietadlom P-3 Orion odhalil, že loď bola premiestnená a zakotvená na ostrove Koh Tang ktorý na nachádza zhruba 60 km od južného pobrežia Kambodže pri hraniciach s Vietnamom.

Americký prezident Gerald Ford bol rozhodnutý vyriešiť incident rázne, nakoľko k nemu došlo len dve týždne po nútenom americkom odchode z Južného Vietnamu, a chcel tak aspoň symbolicky demonštrovať americkú silu. Ford si zároveň prial, aby po udalostiach ako incident v zálive Tonkin, či incident pri ktorom bola v roku 1968 v Severnej Kórei zajatá špionážna loď USS Pueblo americká armáda konečne získala pozitívne skúsenosti s podobnými operáciami.

Diplomatické rokovanie neboli možné, nakoľko vláda USA neudržiavala žiadne diplomatické vzťahy s Červenými Kmérmi. A tak prezident Ford jednoducho označil celú udalosť za akt pirátstva, a nariadil ozbrojeným zložkám aby získali loď aj so štyridsaťčlennou posádkou spať. Do oblasti sa vydala lietadlová loď USS Coral Sea a značné množstvo mariňákov z Okinavy a Filipín ktorí sa utáborili na leteckej základni U-Tapao v Thajsku.

Hlavnú bojovú silu predstavoval 2. prápor 9. (BLT 2/9) pluku pod velením Randalla W. Austina ktorý práve vykonával cvičenie na Okinave. 2. prápor bol uprednostnený pred 1. práporom, pretože tomu práve končil povinný turnus na ďalekom východe. 3. prápor zas ledva ukončil svoje pôsobenie v operácii Frequent Wind a jeho príslušníci boli roztrúsení po lodiach po celom západe Tichého oceána, takže by sa na miesto nasadenia nedostali načas. No a možno bolo vôľou osudu, že poslednou jednotkou ktorá sa zúčastní vojny vo Vietname (9. pluk) bude presne tá, ktorá sa v roku 1965 ako prvá zúčastnila pozemných bojov v tejto vojne.

Samozrejme že jednu z hlavných rolí v nastávajúcej operácii hrali dopravné prostriedky. Na základni bolo k dispozícii 16 vrtuľníkov Super Jolly Green Giant (teda MH-53 Pave Low) patriacich 40. Air Rescue and Recovery Squadron a 21. Special Operations Squadron. Pred tým, ako bola povolaná námorný pechota, konkrétne 13. mája, došlo na základni k nehode. Na základňu bolo povolaných 125 príslušníkov ochranky aby posilnili ostrahu letiska, no 23 mužov zomrelo pri havárii jedného zo strojov.

Letectvo vykonávalo intenzívnu spravodajskú činnosť. Velitelia potrebovali čo najlepšie informácie o dianí. Navyše panovali obavy, že loď aj s rukojemníkmi by mohla byť premiestnená do prístavu Kampong Som. Piloti strojov F-111 patriacich 347. Tactical Fighter Wing nakoniec loď našli, a taktiež sa im podarilo potopiť jeden z člnov ktoré eskortovali americkú loď. V skorých ranných hodinách štyri ďalšie člny boli spozorované ďalšie štyri člny. Lietadlo AC-130 Spectre na ne zaútočilo v snahe zabrániť im dosiahnuť pobrežie. Tri z nich sa otočili, no štvrtý čln držal kurz. Nasledovali útoky lietadiel F-111 A-7 a F-4 ktoré čln ostreľovali, no nedarilo sa donútiť ho zmeniť smer. Nakoniec pilot stroja A-7 čln potopil.

Pár minút na to, okolo 07:15 bol spozorovaný malú rybársky čln ako opúšťa ostrov a smeruje k pevnine. Ihneď k nemu boli vyslané bojové lietadlá, no v obavách, že na člne sa nachádzajú zajatci nezahájili naň paľbu a snažili sa ho len donútiť vrátiť sa na ostrov. Nakoniec ale americkí velitelia dospeli k názoru, že zajatci sa stále nachádzajú na ostrove.

Jakmile 2. prápor dorazil na miesto začal s prieskumom ostrova. Stalo sa tak už popoludní toho istého dňa. Priblížili sa k nemu na palube vrtuľníka aby zistili aká je situácia, a kde je možné vysadiť vojakov. Museli si dávať pozor aby sa neprezradili. Kvôli hustému porastu ale našli len dve vhodné pláže na vylodenie, a síce východnú a západnú pláž na severnom konci ostrova.

Jednotky vyčlenené na záchrannú misiu boli rozdelené do niekoľkých skupín. Rota Delta (ktorá ale nepatrila pod 2. prápor) o sile 57 mužov bola zodpovedná priamo za dobytie lode. Na jej prepravu boli vyčlenené tri vrtuľníky a svoj postup koordinovala s torpédoborcom USS Harold E. Holt. 600 vojakov 2. práporu, roty Golf a Echo, malo byť na ôsmich vrtuľníkoch prevezených priamo na ostrov a dobyť ho. Vzhľadom na kvality vrtuľníkov panoval názor, že do akcie by mal zasiahnuť podľa možností čo najväčší počet strojov, a tak dva ďalšie stroje mali plniť záchranné a pátracie úlohy. K tomu všetkému treba pripočítať ešte lietadlo HC-130 ktoré slúžilo ako kontrolné a riadiace stanovište. Let k ostrovu mal trvať vrtuľníkom štyri hodiny.

Na mori ešte bol k dispozícii torpédoborec USS Henry B. Wilson ktorý mal poskytovať podporu útočiacim jednotkám. Fregata USS Schofield mala za úlohu zaujať pozíciu medzi bojiskom a kambodžským pobrežím a zabrániť ďalším Kmérom zapojiť sa do boja (aj napriek mnohým radarovým kontaktom a bujnej aktivite loď nakoniec do bojov aktívne nezasiahla). Samozrejme že do plánov boli zahrnuté aj palubné lietadlá, ktoré mali v prvom rade útočiť na ciele na pevnine aby zabránili Kmérom zorganizovať a vykonať protiútok.

Prvá fáza operácie začala o 06:00. Rota Delta sa pomaly blížila k zajatej lodi. Tesne pred tým, ako vojaci zaútočili lietadlá A-7 “bombardovali“ loď slzným plynom. O 07:20 vojaci Delta roty boli od roku 1826 prvými americkými vojakmi ktorí podnikli útok z jednej lode na druhú. Po hodine mali loď plne pod kontrolou. I tak ale neprebiehala operácia plne podľa ich prianí – loď bola totiž prázdna.

Päť vrtuľníkov CH-53 a tri vrtuľníky HH-53 naraz vysadili vojakov na ostrov Koh Tang zhruba o 06:15. Nič ale nebolo ideálne. Ihneď sa dočkali intenzívnej paľby z automatických zbraní a pancieroviek od Kmérov ktorí ich čakali zakopaní na svojich pozíciách. Jeden stroj sa dokonca podarilo zostreliť, no 20 námorníkov a päť členov posádky sa dostalo zo zostreleného stroja a podarilo sa im vybudovať obranný perimeter, no na najbližších 12 hodín boli od svojich spolubojovníkov odrezaní.

Ďalší stroj bol zostrelený dvojicou rakiet. Stroj vybuchol a padol asi 50 metrov od pobrežia. Pilot, 5 námorníkov a 2 ďalší muži zomreli ihneď, ďalší sa utopili v snahe dostať sa od vraku a traja ďalší boli zabití nepriateľskou paľbou. Desiati ďalší podľahli zraneniam. Desiatim námorníkom a trom príslušníkom letectva sa podarilo prežiť, no museli sa udržať štyri hodiny vo vode kým ich zachránila posádka USS Henry B. Wilson. Medzi tými čo prežili bol aj muž zodpovedný za navádzanie lietadiel. Svoje povinnosti si plnil aj v situácii, keď bol sám v ohrození života a navádzal lietadlá na pozície nepriateľa na ostrove.

Na západné pobrežie sa podarilo prvých vojakov vysadiť o 06:30. Pristátie prebehlo v poriadku, no počas opúšťanie stroja sa vojaci dostali pod silnú paľbu ktorá poškodila motor. Stroj sa nakoniec vzniesol za krycej paľby druhého stroja. Druhý stroj ale mal tiež problémy, a tak ani nepristál, pričom na jeho palube zostal aj veliteľ roty Golf. Nakoniec stroj núdzovo pristál na thajskom pobreží a jeho posádka bola prevezená na domácu základňu.

Zvyšné štyri stroje vysadili námorníkov medzi 06:30 a 09:30, aj keď ku koncu bola nevyhnutná palebná podpora lietadla AC-130 Spectre. 81 námorníkov bolo vysadených na západnom pobreží, a 29 mužov z veliteľstva práporu s mínometnou čatou bolo vysadených asi kilometer smerom na juhozápad. 130 námorníkov bolo vysadených na troch izolovaných plážach, navyše v nepríjemne tesnom kontakte s Kmérmi. Prečo boli Kméri tak dobre pripravení? Na prvý pohľad jednoznačná odpoveď že očakávali útok Američanov je len čiastočnou paľbou. Americkí velitelia totiž nerátali s tým, že Kméri sa báli útoku Vietnamcov kvôli teritoriálnym sporom. Američania ale bojovali dobre, podarilo sa im poskytovať kvalitnú palebnú podporu všetkým jednotkám 81 mm mínometmi a lietadlami A-7 a F-4, a udržiavali stáli rádiový kontakt.

Z ôsmich vrtuľníkov ktoré viezli vojakov k ostrovu boli tri zničené a štyri príliš poškodené na pokračovanie v boji. Taktiež jeden z trojice vrtuľníkov ktoré viezli vojakov k zajatej lodi bol poškodený keď sa snažil vyzdvihnúť čatu izolovanú na východnom pobreží. Takže z pôvodne jedenástich strojov boli len tri schopné pomôcť pri odsune vojakov z ostrova. V tejto chvíli sa ukázali byť životne dôležité dva rezervné stroje. Tie vyzdvihli dohromady 127 vojakov medzi 09:00 a 10:00.

Ako sa nakoniec ukázalo posádka zajatej lode bola z ostrova odvezená ešte pred útokom amerických vojakov. Zajatci boli všetci živí a zdraví nájdení na jednej rybárskej lodi z ktorej ich následné previezli na loď USS Horald E. Holt. Keď velitelia zistili, že zajatci sú v bezpečí a zajatá loď pod ich kontrolou rozhodli sa nepokračovať v bojoch na ostrove. Odvolali druhú útočnú vlnu a chceli operáciu čo najskôr ukončiť. Tlačil ich aj fakt, že Austin im oznámil, že ak buď nedostane posily, alebo ich nevyzdvihnú môžu ich nepriatelia hocikedy prevalcovať.

V dobe keď pristávali vrtuľníky ktorá mali pôvodne vysadiť druhú vlnu vojakov aby podporili útok na ostrove sa nachádzalo 207 amerických vojakov (202 námorníkov a 5 príslušníkov letectva). Bolo životne dôležité dostať zo zovretia nepriateľa veliteľské stanovište chránené len malým množstvom vojakov. A tak sa za podpory mínometnej paľby a lietadiel A-7 jednotka prebila až na západnú pristávaciu zónu.

14:15 sa velitelia opäť pokúsili evakuovať východnú pláž. Dvojica vrtuľníkov bola ale odbitá silnou nepriateľskou paľbou. Jeden bol dokonca vážne poškodený a musel pristáť na USS Coral Sea. Tam sa technici ihneď pustili do opráv, no vrtuľník mohol ísť späť do boja až o 17:00. O 16:00 prišli brániacim sa vojakom na pomoc lietadlá OV-10. Medzi 17:30 A 18:30 sa na tretí pokus podarilo východnú pláž evakuovať, pričom nemalú úlohu zohrala aj loď USS Henry B. Wilson. Avšak ďalšie dva vrtuľníky HH-53 boli poškodené...

Zostávajúcu trojicu vrtuľníkov našťastie podporil ďalší, takže dohromady ostávali štyri bojaschopné stroje. Letka sa ihneď pokúsila evakuovať zvyšných vojakov na západnej pláži. Prvý stroj pristál za palebnej podpory AC-130 a na jeho palubu nasadlo 41 mužov. O 18:30 stroj opustil ostrov a vydal sa na cestu k USS Coral Sea. Nasledoval ho vrtuľník ktorý bol už vďaka práci technikov na lodi opravení a teraz na jeho palube bolo 57 mužov. Ďalší vrtuľník ktorý pristál bol ten, čo sa pripojil k letke ako posledný a vyzdvihol ďalších 34 mužov. Ale keď stroj vzlietol, Kméri spustili silní útok proti zvyšným vojakom. Piloti si boli veľmi dobre vedomí nebezpečenstva ktoré hrozilo vojakom. Cesta k USS Coral Sea by trvala po hodiny, a tak sa rozhodli vysadiť vojakov na bližšiu loď USS Henry B. Wilson. Pilot sa vznášal tesne nad loďou v úplnej tme kým vojaci vysadali. Keď boli na lodi na nič nečakal, a na otočku vyzdvihol z ostrova ďalších 40 mužov.

Ako postupne ubúdalo vojakov na ostrove vojaci sťahovali aj svoj obranný perimeter. Ako sa vojaci sťahovali, vždy starostlivo kontrolovali, či sú naozaj všetci, a či nikto nezostal za líniou. No i tak došlo k najhoršiemu. Po poslednom ústupe zostali nezvestní traja vojaci ktorí tvorili jeden tím vyzbrojený guľometom M-60. Ich úlohou bolo kryť pravé krídlo počas posledného ústupu. Vojaci boli ale pod tlakom, a strateným vojakom už nebolo pomoci. Poslední vojaci boli evakuovaní z ostrova pod rúškom tmy o 20:10 pod silnou krycou paľbou.

Okrem trojice nezvestných ostalo na ostrove ešte aj telo vojaka Ashtona Loneyho ktorý zomrel hneď v počiatkoch operácie. Mená trojice vojakov ktorí boli nezvestní sú Gary L. Hall, Joseph N. Hargrove a Danny G. Marshall. Rádiový kontakt s nimi bol prerušený krátko po tom, ako dostali rozkaz aby sa stiahli. Majori McNemar a James H. Davis sa ešte raz pokúsili pred nastúpením do vrtuľníka nájsť tím, no bez úspechu. Neostávalo im teda nič iné ako ich vyhlásiť za stratených v akcii (“missing in action“). Aby mali poslední vojaci zabezpečené čo najlepšie krytie pri ústupe na ostrov bola zhodená bomba BLU-82, známa ako v tých časoch najsilnejšia konvenčná bomba v americkom arzenáli. Dohromady padlo 41 amerických vojakov a 41 ďalších bolo zranených. Predpokladá sa, že červení Kméri stratili okolo 360 mužov.

14 mesiacov po incidente, konkrétne 21. júla 1976 boli nezvestní námorníci preklasifikovaní na KIA (Killed In Action – zabitý v boji). Vyšetrovatelia incidentu totiž dospeli k záveru, že nemajú k dispozícii žiadne dôkazy ktoré by nasvedčovali, že námorníci sú ešte nažive. Rodiny zosnulých ale neboli oboznámení so žiadnymi bližšími závermi vyšetrovacej komisie. Špekulovalo sa o tom, že námorníci ešte chvíľu žili, no boli popravení Kmérmi. Faktom ale zostáva, že otázka o osude vojakov nebola dodnes uspokojujúco zodpovedaná.

Na vojakov sa ale nezabudlo. Medzi rokmi 1995 a 2001 jednotka Joint Task Force – Full Accounting venovala prípadu svoju pozornosť. Na ostrove boli nájdené dokonca pozostatky o ktorých sa predpokladalo, že by mohli patriť trojici námorníkov. Testy DNA ale kvôli nedostatku vzoriek neboli schopné to potvrdiť. Všetci traja boli vyznamenaní, no Hargrovova rodina dostala medailu až v roku 1999 po tom, ako investigatívnny reportér Ralph Wetterhgald uverejnil o jeho osude niekoľko článkov. Aj keď vojaci boli vyznamenaný purpurovými srdcami (čo je pre padlých vojakov vlastne samozrejmosťou...), neboli posmrtne vyznamenaní za svoje zásluhy ktorými výrazne prispeli k úspešnej evakuácii zvyšných jednotiek.

Nakoľko základňa na území Thajska zohrala kľúčovú úlohu incident mal dopad aj na tamojšiu politickú scénu. Veci sa majú o to horšie, že Američania konali aj napriek jasnému thajskému zákazu, čím vlastne Američania porušili suverenitu krajiny. Americkí vojaci ako náhle prišli späť do Thajska odleteli na Filipíny. Incident zosilnil hlasy skupín žiadajúcich úplný odchod amerických vojsk z krajiny.

Spojené štáty si za svoje počínanie počas tohto incidentu vyslúžili silnú kritiku. Veľkým sklamaním, ako koniec koncov neraz, bol výkon rozviedky. Ani načasovanie operácie nebolo najlepšie. Vojská vyčlenené na túto operáciu boli zmesou rôznych jednotiek ktoré neboli adekvátne pripravené na podobné situácie (vyhováranie sa na zhodu okolnosti ako napr. operáciu Frequent Wind ktorá viazala značnú časť vojsk je vo vojne úbohým amaterizmom). Po krátkom zamyslení by mohol čitateľ spozorovať isté paralely s operáciou Eagle Claw ktorá je označovaná ako impulz ktorý pomohol vybudovať moderné špeciálne jednotky. Tým pádom sa nám ale núka otázka: prečo nedošlo k sformovaniu adekvátnych vojenských štruktúr už po tomto krvavom incidente? Prečo museli zomrieť ďalší výborní vojaci (ale zároveň aj synovia/manželia/otcovia) kým si politici uvedomili ako treba problému čeliť?

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 13. 6. 2008