Vojna medzi Ugandou a Tanzániou (1978 - 1979) - Specwar.info 

Vojna medzi Ugandou a Tanzániou (1978 - 1979)

Vojna medzi Ugandou a Tanzániou
Vojna medzi Ugandou a Tanzániou. [Zdroj: neznámý.]

História africkej Ugandy je ťažko poznačená vládnutím diktátora Idiho Amina. Jeho vláda dlhé roky terorizovala miestne obyvateľstvo, no jeho agresívna politika presahovala hranice Ugandy. V máji 1978 prekročila ugandská armáda hranice s Tanzániou. Vojna trvala oficiálne do 11. apríla 1979, no mier po prehratej vojne bol predzvesťou konca ugandského diktátora.

Vzťahy medzi Ugandou a Tanzániou sa zhoršovali už od roku 1971, teda od prevratu ktorý zabezpečil Aminovi moc. Tanzánia poskytla azyl zvrhnutému prezidentovi Miltonovi Obetemu. Spolu s ním prišlo aj ďalších 20 000 utečencov. Z ich radov sa postupne začala formovať ozbrojená opozícia ktorej cieľom bolo Amina zvrhnúť. Napriek neúspechom v tejto snahe ostávala Tanzánia bezpečným útočiskom.

Jedným z neúspešných pokusov o odstránenie Amina bol atentát z októbra 1978. Útok smeroval na sídlo v meste Kampala, no zlyhal a Amin s rodinou stihli utiecť vrtuľníkom. V tom čase už ale ozbrojená opozícia silnela aj v samotnej Ugande. Jedným zo zlomových momentov bola doposiaľ nie presne objasnená nehoda generála Mastafa Adrisa, viceprezidenta Ugandy. Utrpel zranenie, a jeho vojaci sa vzbúrili. Amin ihneď vyslal svoje spoľahlivé oddiely aby sa so vzbúrencami vysporiadali, no i tak niektorí dokázali uniknúť do Tanzánie. Amin si uvedomil, že jeho situácia sa zhoršuje a vyhlásil Tanzánii otvorenú vojnu. Okrem zlikvidovania povstalcov mal v pláne obsadiť aj časť regiónu Kagera, o ktorom tvrdil, že prináleží Ugande.

Tanzánia ihneď začala mobilizovať svoju armádu. Tá sa vďaka preveleniu mužov z milícií, polície, ale aj väzenskej strážnej služby rozrástla z pôvodných 40 000 na 100 000. Podporu poskytli aj ugandskí povstalci. Na konferencii v meste Moshi došlo k sformovaniu UNLA – Uganda National Liberation Army, teda Ugandskej národnej oslobodeneckej armády. Medzi najschopnejšie milície z jej radov patrili Kikosi Maalum pod velením Tita Okella a Davita Oyite Ojoka, skupina FRONASA pod velením Yoveri Museveniho a hnutie Save Uganda Movement (Hnutie za bezpečnú Ugandu) pod vedelím Akena pÓjok Williama Omaria a Atekera Ejalu.

Morálku na strane Tanzánie podporili aj novonadobudnuté raketomety sovietskej výroby rady BM ktorými útočili na ciele priamo v Ugande. Získali si veľkú obľubu a vojaci im začali hovoriť saba saba. Vyhliadky na porážku ugandských útočníkov sa ale zhoršili keď sa líbyjský diktátor lukovník Kaddáfí rozhodol podporiť Amina vyslaním 2 500 vojakov vyzbrojených ťažkou technikou vrátane tankov T-54/55, raketometov BM, obrnených vozidiel BTR, ale aj stíhačiek MiG-21 či dokonca bombardérov Tu-22. Avšak morálka líbyjských vojakov tiež začala opadať, keď si uvedomili, že sú osamotení v prvej línii zatiaľ čo ich ugandskí spolubojovníci odvážajú na nákladiakoch nakradnuté cennosti.

Rozhodujúcim sa ukázal byť stret medzi tanzánijskými a líbyjskými vojskami. Líbyjský zbor predstavoval nesúrodú zmes poskladanú z príslušníkov pravidelnej armády, milícií a členov Islamskej légie – jednotky zloženej pre potreby nasadenia v zahraničí. Tanzánijské vojská spolu s UNLA postupovali Ugandou smerom k mestu Kampala. Avšak kvôli Ťažkému terénu sa ich postup zastavil už severne od mesta Lukaya. 201. brigáda dostala rozkaz pokúsiť sa prekročiť močiare, zatiaľ čo bojovo hodnotnejšia 208. brigáda sa mala pokúsiť močiar obísť zo západu. Líbyjské vojská o sile brigády vyzbrojené 15 tankami T-55, tuctom obrnených vozidiel a raketometmi zaútočila na mesto Masaka a 10. marca došlo k stretu s 201. brigádou. Tá síce musela ustúpiť, no líbyjské víťazstvo nebolo definitívne. V noci z 11. na 12. marca zaútočili tanzánijské vojská z dvoch smerov – 201. brigáda z juhu a 208. zo severovýchodu. Líbyjské a ugandské vojská sa museli stiahnuť, pričom aj Líbya aj Uganda prišli približne o dve stovky vojakov.

Šlo o poslednú veľkú bitku vojny. Tanzánijské vojská v sprievode povstalcov pokračovali na západ k mestu Kampala. Po krátkom boji padlo mesto Entebbe s letiskom. 10. apríla 1979 padla Kampala. Tanzánijskí velitelia sami priznali, že najvážnejším problémom v tejto fáze bojov bol nedostatok kvalitných máp. Zvyšky vládnych ugandských vojsk a líbyjského expedičného zboru sa stiahli do mesta Jinja. Amin utiekol do Líbye a ásledne sa presunul do Saudskej Arábie. Zvyšok líbyjských jednotiek bol cez Keňu a Etiópiu evakuovaný domov. Vojaci z Tanzánie ostali v krajine kým UNLF – politické krídlo UNLA – zorganizovala demokratické voľby.

Avšak povojnový vývoj už taký sľubný nebol. Zvrhol sa boj o moc medzi politickými rivalmi. Tanzánia spočiatku presadila svojho kandidáta Yusufa Luleho, no ten bol zakrátko vystriedaný Godfreyom Binaisom, ktorý však nevydržal o moc dlhšie. V decembri 1980 vyhrala vo voľbách strana Uganda People Congress pod vedením Miltona Oboteho. Výsledky volieb boli ale spochybnené a Yoweri Museveni vyhlásil vláde vojnu, čo spustilo ničivú občiansku vojnu.

Tanzánia taktiež neprežívala ľahké obdobie. Napriek odstráneniu nebezpečného tyrana ktorý destabilizoval celý región nečakala krajinu ani medzinárodná pomoc, ba ani len uznanie. Organizácia Africkej Jednotky stále nezabudla na rolu Tanzánie pri prevrate na Seychellách v roku 1977. Náročnú povojnovú situáciu musela Tanzánia “ťahať“ sama, a útrapy (najmä ekonomické) s tým spojené krajina doposiaľ neprekonala.

Tanzánia aj keď odstránila nebezpečného tyrana ktorý ohrozoval bezpečnosť v Afrike mohla len márne čakať čo i len na medzinárodné uznanie, o pomoci nehovoriac. Organizácia Africej Jednotky mala na Tanzániu ešte stále ťažké srdce kvôli jej úlohy pri prevrate na Syechellách z roku 1977 keď bol dosadený k moci France-Albert René. Takže útok samotný ako aj povojnová mierová misia musela byť plne hradená a vykonaná Tanzániou. Až doteraz sa krajina nespamätala z útrap ktoré jej to prinieslo.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Vloženo 11. 7. 2008 | Aktualizace 19. 4. 2013