• Elitní a speciální síly
  • Úkoly speciální sil
  • Historie speciální sil
  • Encyklopedie podle států
• Terorismus
• Hnutí
• Technika
• Technologie
• Zbraně
• Výstroj
• Stavby
• Osobnosti
• Historie
• Slovníky
• Bojová umění
• Taktika a strategie
• Dovednosti
• Zdravověda
• Sniper
• Maskovací vzory

Sovietska intervencia v Afganistane (1979 - 1989)

Sovietska intervencia v Afganistane býva bez zábran označovaná za sovietsku vojnu v Afganistane, čo väčšinu času aj platilo. K priamej vojenskej intervencii je ale nutné ešte pridať obdobie podpory komunistickej vlády v Afganistane v boji proti povstalcom. Navyše okrem Ruska a Afganistanu sa vo vojne angažovali aj USA, Pakistan, mnohé moslimské krajiny, či dokonca vplyvní jedinci organizujúci odpor. Pre pochopenie celého deja je treba zohľadniť vzájomný vplyv so Studenou vojnou či iránskou revolúciou. Sovietska 40. armáda prekročila hranice 7. augusta 1978, no sovietske vojská začali intenzívne a otvorene pôsobiť v krajine až v roku 1979 po prepade prezidentského paláca. Sťahovať sa začali 15. mája 1988, a oficiálne opustili krajinu 15. mája 1989. Avšak dlho pred aj po tomto období boli v krajine sovietski vojaci (angažovali sa napr. pri používaní balistických rakiet v 90. rokoch, ktoré bolo najintenzívnejšie v histórii). Často sa spomínajú početné paralely s vojnou vo Vietname, preto je vojnou označovaná ako “Sovietsky Vietnam“.

Sovietske záujmy v Afganistane sa začali prejavovať už krátko po októbrovej revolúcii. V roku 1919 začali sponzorovať afganský odpor v roku 1919. Dodali milión rubľov, zbrane, muníciu, ba dokonca aj niekoľko lietadiel. Ďalšia séria dodávok prebiehala v roku 1924, a obsahovala aj výcvik afganských dôstojníkov.

Začiatkom 70. rokov sa roztočilo ďalšie kolo pomoci, a v roku 1972 už v krajine pôsobilo okolo 100 vojenských poradcov. Na základe dohody z mája 1978 sa počet poradcov zvýšil na 400. V decembri 1978 bola podpísaná ďalšia zmluva, podľa ktorej mohla sovietska armáda zakročiť na území Afganistanu, ak ju o to Afganistan požiada. Sovietska pomoc stále rástla a afganská armáda bola čím ďalej s tou sovietskou spätejšia.

Počas jari a leta 1979 začínala afganská vláda čím ďalej hlasnejšie žiadať priamejšiu pomoc Sovietskeho zväzu. Tá mala obsahovať aj vojská, ktoré by bojovali proti povstalcom. 14. apríla 1978 afganská vláda požiadala ZSSR o 15 až 20 bojových vrtuľníkov s osádkami. Odpoveď došla 16. júna a vojská ZSSR vyslali mechanizované jednotky na ochranu letísk v Bagrame a Shinhalde. 7. júla do krajiny dorazil výsadkový prápor pod velením plukovníka A. Lomakina. Prápor ale nemal výbavu a bol vedený ako jednotka technických špecialistov. Jednotka mala navyše na starosti ochranu prezidenta Tarakiho, a nie boj s povstalcami. Bola podriadená sovietskemu veliteľovi a nezasahovala do afganskej politiky.

O mesiac sa už afganská strana nehodlala uskromniť len s malými posádkami. Požadovala oddiely o veľkosti pluku a väčšie. 19. júla požiadavka zahrňovala už dve motorizované divízie. Deň na to k tomu pridali divíziu výsadkárov. Až do decembra afganská vláda opakovala tieto požiadavky v rôznych podobách a formuláciách. Sovietska strana sa ale nijak neponáhľala s vyhovením.

Na druhej strane sa povstalci o pomoc ani moc prosiť nemuseli. Ako napísal vtedajší šéf CIA, dnešný minister obrany Robert Gates v knihe From the Shadows, Američania začali podporovať povstalcov už šesť mesiacov pred priamou sovietskou intervenciou. 3. júla 1979 prezident Carter dovolil CIA podporovať zvrhnutie komunistického režimu.

Aj poradca amerického prezidenta Cartera Zbigniew Brzezinski priznal, že oficiálne začala pomoc do Afganistanu prúdiť až po sovietskej invázii, no v skutočnosti sa tak dialo už skôr. Práve on bol jedným z hlavným tvorcov tejto vojny. V roku 1998 v interview pre Le Nouvel Obervateur priznal, že síce nechceli vtiahnuť ZSSR do Afganistanu, ale verili, že sa tak stane. A tak im prichystali pascu. V deň, keď tak vojská ZSSR učinili, napísal Brzezinski Carterovi, že teraz majú šancu prichystať sovietom ich vlastný Vietnam.

Dôvod prečo ZSSR šiel do tejto vojny je jasný: chceli zachrániť afganský režim ktorý im bol naklonený. Problém nastal, keď došlo k výmene na poste prezidenta. Amin zorganizoval puč a zabil dovtedajšieho prezidenta Tarikiho. Podĺa informácií KGB Amin nebol schopný udržať Afganistan a tak bolo rozhodnuté, že vojská ZSSR musia zakročiť.

Sovieti pritom dlhodobo starostlivo sledovali dianie v krajine. Bola ustanovená špeciálna komisia pre Afganistan. Boli v nej šéf KGB Andropov, minister obrany Dimitrij Ustinov a Panomarjev. Vedeli, že Amin vo svojom okolí vykonával čistky ktorým sa nevyhli ani ľudia pracujúci pre Moskvu. Aminova vernosť ZSSR začínala byť čím ďalej tým viac spochybňovaná. Navyše sa o ňom vedelo, že sa až moc bratríčkuje s Pakistanom a Čínou. Aby toho nebolo málo, udržiaval styky aj s americkým diplomatom J.Bruceom Amstutzom. A aj keď nedošlo k podpísaniu žiadnej zmluvy medzi Afganistanom a USA, stačilo o na to, aby Kremeľ začal byť podozrievavý.

Poslednou kvapkou bola už spomínaná vražda prezidenta Tarikiho. Dvaja Aminovi agenti ho zadusili vankúšom a začalo sa špekulovať, že Amin by mohol byť predĺženou rukou Washingtonu. Amin samozrejme naďalej hral poslušného spojenca Moskvy, čo potvrdil aj generál Vasilij Zaplatin, vtedajší najvyšší predstaviteľ sovietskej armády v Afganistane, svoje názory ale nevedel presvedčivo podložiť. Nakoniec mala byť teda Tarikiho žiadosť o sovietske vojská splnená. Žiaľ až po jeho smrti a určite nie formou akú plánoval.

Aktívne prípravy na útok začali už 7. decembra 1979. Sovietsky poradcovia využívali svoj vplyv na afganských veliteľov. Tí potom vydávali pokyny ktoré degradovali pripravenosť armády čeliť útoku. Taktiež telekomunikačné linky z a do hlavného mesta bol buďto prerušené, alebo pod dohľadom Sovietov. Kompletné ovládnutie afganskej obrany Sovietmi malo za následok, že sa 25. decembra už mohli výsadkári prakticky bez odporu dostať až priamo do hlavného mesta (postup bol v mnohom podobný s tým, ktorý použili v roku 1968 v Československu). Amin sa s niekoľkými ďalšími vedúcimi predstaviteľmi krajiny utiahol do paláca Tajbeg v nádeji, že je to bezpečné miesto. Podľa informácií od generálplukovníkov Tucharinova a Merinského Amin vedel veľmi dobre, že sa má niečo stať. Jeho brat generál Babadzhan sa mal dokonca stretnúť s veliteľom ruskej 40. armády aby pracovali na pláne postupu sovietskej armády.

27. decembra mali špeciálne jednotky pod kontrolou všetky kľúčové miesta v hlavnom meste. 700 vojakov bolo oblečených v afganských uniformách patrilo medzi príslušníkov najelitnejších jednotiek ako Alfa či Zenit. Obsadili všetky významné vládne a vojenské objekty, ako aj budovy médií. Hlavným cieľom bol práve prezidentský palác Tajbeg. 19,00 príslušníci jednotky armádne spojenie. O 19,15 začal útok na palác. Ten bol úspešný a prezident Amin bol zabitý. Ráno 28. decembra bolo po boji.

Veliteľstvo 40. armády bolo pred útokov v uzbeckom meste Termez. Prostredníctvom Rádia Kábul dali vyhlásiť, že krajina bola oslobodená spod Aminovej nadvlády. Podľa sovietskeho politbyra šlo o naplnenie zmluvy z roku 1978. Amin bol oficiálne odsúdený za svoje zločiny proti krajine. K moci sa dostal Babrak Karmal ktorý vydržal do roku 1986.

Sovietske vojská vedené maršalom Sokolovom vstúpili do krajiny taktiež 27. decembra. Ráno boli vojaci 103. Vitebskej výsadkovej divízie vysadení na hlavnom vojenskom letisku v krajine Bagram. Okrem toho sa útoku zúčastnila 108. a 5. motostrelecká divízia, 860. samostatný motostrelecký pluk a 56. samostatná výsadková útočná brigáda. Neskôr do krajiny vstúpila aj 201. a 58. motostrelecká divízia spolu s ďalšími jednotkami. Na začiatku vojny mal Sovietsky zväz v krajine 1 800 tankov, 2 000 bojových vozidiel a 80 000 vojakov. Len počas druhého týždňa bolo vykonaných okolo 4 000 letov do Kábulu. Neskôr dosiahol počet vojakov až 100 000.

Už prvá fáza afganskej vojny bola poznačená sovietskymi potýčkami s rôznymi skupinami. Sovietsky útok smeroval z dvoch smeroval, plus bol k dispozícii spomínaný letecký koridor. Všetky mocenské a vojenské centrá ako aj veľké mestá boli rýchlo dobyté. Avšak pacifikácia krajiny sa nepodarila. Práveže, odpor voči cudzej armáde ešte vystupňoval odbojové aktivity. Tým, že Karmal sa spoliehal na to, že to bude práve sovietska armáda kto sa vysporiada s povstaním teda len prilieval olej do ohňa. Avšak povstalci ešte potrebovali čas aby sa naučili, ako sa postaviť novému nepriateľovi. Keď sa totiž pokúsili postaviť sovietskym vojakov v otvorenej krajine delostrelectvo a letectvo s nimi spravilo krátky proces.

V marci 1980 sa začala kryštalizovať mocenská situácia v krajine. Sovietska armáda ovládala mestá a hlavné komunikácie, zatiaľ čo povstalci odľahlé oblasti. Podľa rozlohy až 80 % krajiny nebolo pod kontrolou vlády. Sovietske vojská boli najmä na juhovýchode krajiny pozdĺž cesty z Termezu do Kábulu. Na západe bolo zas potrebné čeliť iránskemu vplyvu. Zaujímavý je prípad niektorých provincií ako Hazarajat či Nuristan, ktoré boje zväčša obchádzali, a žili takmer úplne samostatným životom.

Sovietska armáda pravidelne vykonávala obrovské ofenzívy, ktorých sa zúčastňovali jednotky aj viacerých divízií. Medzi rokmi 1980 a 1985 deväť takýchto ofenzív bolo nasmerovaných len na oblasť údolia Panjshir, ale ani to nepomohlo vláde nadobudnúť kontrolu nad oblasťou. Ťažké boje sa odohrávali na hraniciach s Pakistanom. Tamojšie mestá boli prakticky permanentne obliehané povstalcami. Síce obliehania nebol spravidla problém prelomiť, povstalci sa ale vrátili zakaždým keď posily odišli. Na západe a juhu neboli boje také intenzívne. Výnimkou sú mestá Herát a Kandahár, ktoré boli vždy čiastočne pod vplyvom povstalcov.

V marci 1985 prišiel k moci v ZSSR Gorbačov. Ten sa nijak netajil odporom k tejto vojne. Vyžadoval, aby bol do roka dosiahnutý rozhodujúci prielom vo vojne. Počet vojakov LCOSF (Limited Contingent Of Soviet Forces – obmedzený kontingent sovietskych vojsk) sa zvýšil na 108 800 a boje sa rozšírili aj na doposiaľ pokojné oblasti. Práve rok 1985 bol najkrvavejším z celej vojny. No aj keď povstalci zaznamenali obrovské straty, stále boli schopní klásť odpor.

Prvým krokom, ktorý mal umožniť stiahnutie sovietskych vojsk, malo byť prenesenie tiaže bojov na afganskú armádu. Podpora mala obsahovať najmä palebnú odporu. Ešte stále ale boli vykonávané veľké ofenzívy sovietskej armády.

Afganská armáda bola budovaná pod sovietskym dohľadom. Oficiálne mala k roku 1986 302 000 príslušníkov. Aby sa vyhli riziku prevratu, boli rozdelené do rôznych vetví, a každá bola pod dohľadom Sovietov. Ministerstvo obrany malo 132 000 ľudí, ministerstvo vnútra 70 000 a ministerstvo štátnej bezpečnosti 80 000. avšak rozšírené boli dezercie vojakov ktoré sa odrážali na stavoch vojsk. Armáda takto ročne stratila až 32 000 vojakov.

Rozhodnutia rozšíriť pôsobenie afganskej armády priali Sovieti. Afganská vláda ale moc nadšená nebola, nakoľko zďaleka neverila bojovým schopnostiam svojej armády tak ako schopnostiam sovietskej armády. Že mali aspoň z časti pravdu potvrdzuje útok z mája 1987. Zaútočili na pozície povstalcov v oblasti Arghandab. Výsledok bol pre vládne vojská katastrofálny. Povstalci si svoje pozície udržali, a afganská armáda utrpela ťažké straty.

Odsun sovietskych vojsk bola ale nezvratný. To ale neznamenalo, že sa neangažovali. Práveže, zvádzali ťažké boje v ofenzívach, a na druhej strane boli pod stálym tlakom povstalcov. Svetlým bodom bola operácia Magistral počas ktorej bola vyčistená cesta medzi mestami Gardez a Khost. Nešlo o žiadne významné strategické víťazstvo, no bolo významné ako symbolické zakončenie sovietskej prítomnosti v krajine.

Prvá vlna vojsk sa stiahla medzi 15. májom a 16. augustom 1988. Zvyšok vojsk nasledoval medzi 15. novembrom 1988 a 15. februárom 1989. odsun bol v podstate pokojný. Sovietski velitelia dokonca rokovali s veliteľmi povstalcov, aby ich nechali v pokoji opustiť krajinu. Tí samozrejme neboli proti. Afganská armáda bez sovietskej pomoci musela zanechať niektoré významné mestá povstalcom a nikto neveril, že vydrží dlho vzdorovať. To sa ale vyvrátilo na jar 1989, keď povstalci precenili svoje sily a spustili útok na mesto Džalalabád a utrpeli od vládnych vojsk ťažkú porážku.

ZSSR v podstate prehral podobným spôsobom ako USA vo Vietname. K rastúcim stratám a strate podpory verejnosti sa pridali ťažké ekonomické problémy. Brežnev zomrel už v roku 1982 a prvý prezident, ktorý vládol dlhšie než jednu zimu, bol až Gorbačov. Ten vedel, že je nutné sa čo najskôr stiahnuť a to bez straty tváre.

Navyše vláda prezidenta Karmala bola dosť neschopná a mnohé problémy vo vojne spôsobovala sama. V 1986 ho vymenil Najibullah, ale to bol akurát ďalší výsledok vnútorných bojov vo vládnucej strane. Najibullah sa pokúšal presadiť politiku národného zmierenia, keďže chápal že nemá jednoducho zdroje na dlhú vojnu. Očakávania boli vysoké, no nič sa nedosiahlo. Povstanie pokračovalo v nezníženej intenzite.

Zaujímavé je, že prvé neformálne rokovania o odsune sovietskych vojsk začali už v roku 1982. Najibullahovi ale sovietski vojaci vyhovovali a 20. júla 1987 bol zrušený prvý plánovaný odsun. V roku 1988 sa v Ženeve stretli predstavitelia Afganistanu a Pakistanu. Dôležitejšiu úlohu ale hrali USA a ZSSR, o ktorých vlastne celá dohoda bola. Obe krajiny sa zaviazali ďalej nezasahovať do vnútorných záležitostí Afganistanu a Pakistanu, teda šlo de facto o dohodu o odchode sovietskych vojsk a zmrazení americkej pomoci povstalcom.

Z pohľadu povstalcov sa začalo blýskať na lepšie časy dakedy v polovici osemdesiatych rokov. Dostávali pomoc od Pakistanu, USA, Veľkej Británie, Saudskej Arábie a mnohých iných krajín. Pre moslimské krajiny to bola vec ochrany náboženstva, pre USA to bola súčasť studenej vojny. Počas operácie Cyclone boli prostredníctvom Pakistanu povstalci bohato zásobení zbraňami zo západu. Z moslimského sveta zas pochádzalo množstvo bojovníkov (niekedy označovaní ako Afganskí Arabi), ktorí prišli bojovať za ochranu svojej viery.

Aby povstalci dosiahli svoje ciele, museli prejsť istým vývojom. Začiatočnícke chyby ale nakoniec vyústili do relatívne sofistikovaného odporu malých skupín, ktoré ale medzi sebou často bojovali. Keď sa ale s prvými úspechmi dostavila aj medzinárodná podpora, objavili sa požiadavky na istú “úroveň“ povstalcov. To ale nemohlo nič nemenilo na tom, že povstalci boli rozdelení podľa klanov, z ktorých pochádzali, a ich spory sa naplno prejavili po odchode sovietskych vojsk.

Podľa Olivera Roya po štyroch rokoch vojny už mali povstalci okolo 4 000 stálych základní, resp. opevnení, z ktorých mohli operovať. Tie boli napojené na sedem hlavných táborov, v ktorých boli sústredení utečenci a nachádzali sa na pakistanskom území. Práve cez ne boli pašované zbrane a noví bojovníci. Typický “veliteľ“ mal spravidla minimálne tristo stálych bojovníkov, ktorí boli na niekoľkých z už spomenutých základní. Rozsahovo operovali zhruba na území jedného okresu, resp. časti provincie (záleží od veľkosti jednotky a etnickom zložení). Zrejme najúspešnejším veliteľom bol Ahmed Šah Massoud. Mal k dispozícii okolo 10 000 vytrénovaných mužov, a pôsobil v údolí Panjshir na sever od Kábulu. Po odchode sovietskej armády ovládal prakticky celú časť krajiny obývanú Tadžikmi.

Roy taktiež opisoval rôznorodosť jednotlivých povstaleckých skupín a ich mechanizmy vzájomnej spolupráce. Na východe, juhu a juhovýchode krajiny pôsobili prevažne paštúnske kmene. Tie mali svoje jednotky zvané laškar. Keď sa chystal sovietsky útok, alebo obliehanie miest (Khost, Paktia), mohla sa za priaznivých okolností relatívne rýchlo zoskupiť kľudne aj 10 000 mužov. Avšak tieto priaznivé podmienky nie vždy panovali, zvlášť kvôli rozkolom medzi kmeňmi. Navyše príslušníci milícii laškar boli známi nízkou bojovou kvalitou. Príslušníci laškar len málokedy uspeli vo svojich nájazdoch.

V ostatných častiach krajiny boli podmienky mobilizácie iné. V prvom rade, nemali zbrane, a keď aj mali, nevedeli s nimi dobre narábať. Väčšinu vojenského materiálu ukoristili spravidla od vládnych vojsk. Zahraničná podpora sa do periférnych oblastí dostávala vždy naposledy. Na severe boli isté známky vojenských tradícií, takže sa tam postupne začal formovať odboj. V oblastiach, kde sa hovorilo po perzsky či turecky, chýbalo patričné velenie, takže časté boli napojenia na paštúnskych duchovných. Menšiny nemali často ani dostatočnú politickú moc na to, aby sa bez pomoci Paštúnov vedeli presadiť. Nakoniec ale došlo k vytvoreniu výkonnej siete ktorá dovoľovala efektívne riadenie operácií.

Jedným z hlavných spôsobov, ako sa povstalci realizovali, boli sabotáže. Často šlo o útoky na eletrické siete, potrubia, vládne budovy, hoteli či kultúrne centrá, ktoré sa objavili po príchode sovietskej armády (kiná a pod.). Na hraniciach s Pakistanom povstalci často odpálili za deň aj 800 rakiet. Medzi aprílom 1985 a januárom 1987 došlo k 23 500 útokom na vládne ciele. Povstalci si svoje palebné postavenia často budovali pri dedinách. Snažili sa byť mimo dosah sovietskej artilérie, ale nie je pravdou, že by vždy brali ohľad na civilistov. Kvôli strachu zo sovietskeho protiútoku často pomáhali povstalcom a často boli do operácií zapojené aj deti. Obľúbené boli aj používanie pozemných mín. Tie majú v krajine dlhú tradíciu a doposiaľ je ich v krajine neúrekom.

Útočili na civilné aj vojenské ciele. Obliehali periférne oblasti, ktoré mala vláda pod kontrolou, a vraždili úradníkov. V marci 1982 došlo k bombovému útoku na ministerstvo vzdelávania. V tom istom mesiaci sa podarilo vyradiť na istý čas elektrickú sieť v Kábule. V júni 1982 bola vyslaná skupina asi 1 000 mladých členov strany na práce. Boli prepadnutí, a len málokto prežil. 4. septembra 1985 povstalci zostrelili civilný let, pričom zomrelo 52 ľudí.

Povstalecké komandá mali okolo troch až piatich členov. Ich úroveň bola naozaj vysoká. Keď dostali za úlohu zabiť istého úradníka, vždy si dopodrobna naštudovali jeho zvyky a život. Prepadávali ich v autách, príp. im ich podmínovali. Často útočili priamo v ich úradoch, či používali jedy.

V máji 1985 sedem povstaleckých skupín sformovalo Seven Party Mujahideen Alliance (SPMA). Organizácia bola veľmi aktívna. Pôsobila v okolí Kábulu, ale aj priamo v hlavnom meste a páchala útoky na vládne ciele.

Už v polovici roku 1987 dali Sovieti jasne najavo, že odchádzajú. Sibghatullah Mojaddedi bol zvolení, aby získal pre povstalcov medzinárodný kredit. Dokonca sa stretol aj s v tých časoch ešte viceprezidentom USA G. Bushom starším. To bolo samo o sebe veľkým diplomatickým víťazstvom povstalcov. Avšak prekážkou bol vládny režim, a práve neschopnosť jeho rýchleho zvrhnutia a nastolenia jednotnej vlády povstalcov viedla k civilnej vojne.

Zahraničná pomoc

Projekt americkej podpory rozbehol prezident Jimmy Carter, ktorý odmietal brať útok ZSSR na Afganistan ako regionálnu záležitosť, a bral ho ako nebezpečenstvo pre celú oblasť, napr. krajiny Perzského zálivu či Pakistan. Počas invázie vládol v Pakistane generál Muhammad Zia-ul-Haq, cez ktorého začali USA distribuovať pomoc povstalcom. V roku 1981 vyhral voľby Reagan, ktorý s podporou texaského senátora Charlie Wilsona a úradníka CIA Gust Avrakotosa ešte rozšíril pomoc.

Väčšina pomoci prichádzala od USA, Veľkej Británie a Saudskej Arábie. Len USA ročne dodávali pomoc v hodnote 600 miliónov dolárov. Čína predala svoje repliky zbraní RPG-7 či AKM a zbrane poskytol aj Egypt. Najznámejšími sa ale stali ľahké protilietadlové rakety, menovite americké Stinger.

V roku 1985 bolo prijaté rozhodnutie, podľa ktorého bolo cieľom USA podporovať povstalcov až do úplného víťazstva. Začali na povstalcov tlačiť, aby neorganizovali len náhodné útoky, ale systematicky útočili na režim. Už spomínané komandá ktoré organizovali vraždy či sabotáže bol vycvičené CIA (CIA sa nebránila ani cezhraničným útokom na území ZSSR).

Nenahraditeľnú úlohu zohrali pakistanské Inter-Services Intelligence (ISI) a Special Service Group (SSG). Spolu s príslušníkmi špeciálnych síl z USA a Veľkej Británie aktívne spolupracovali s povstalcami (avšak zrejme nikdy nedošlo k nasadeniu amerických či britských vojakov priamo na území Afganistanu).

Konflikt medzi Afganistanom a Pakistanom nebol jednostranný. Aj afganské vládne sily vykonali niekoľko akcií namierených proti pakistanskej podpore povstalcom. Len v roku 1987 malo ísť o 127 incidentov pri ktorých zomrelo 234 ľudí. V apríli 1988 vybuchol muničný sklad pri Islamabade (ak ale šlo o útok z Afganistanu, vzhľadom na jeho náročnosť sa na ňom zrejme musela priamo zúčastniť aj sovietska strana). Zomrelo okolo 100 ľudí, a ďalších 100 bolo zranených.

Veľké finančné čiastky boli zozbierané od utečencov, či z iných moslimských krajín. Na hraniciach bolo obrovské množstvo utečencov, pravdepodobne s najväčšou koncentráciou utečencov na svete. To sa ale časom zákonite muselo prejaviť na Pakistane, hlavne jeho hospodárstve. No práve Pakistan zohral najdôležitejšiu úlohu pri pomoci povstalcov.

Sovietske straty

Medzi 25. decembrom 1979 a 15. februárom 1989 slúžilo dohromady v Afganistane 620 000 sovietskych vojakov. Naraz sa v krajine nachádzalo vždy medzi 80 000 – 104 000 vojakov. 525 000 boli priamo príslušníci armády, 90 000 patrilo k pohraničnej stráži a rôznym jednotkám KGB a 5 000 pod MVD.

Presný počet padlých vojakov sa určiť nedá. Oficiálne čísla hovoria o 14 453 mŕtvych. Armáda stratila 13 833 mužov, KGB 572, MVD 28 a iné ministerstvá 20. 417 ľudí zostalo nezvestných alebo padlo do zajatia. 119 bolo neskôr prepustených. 97 sa vrátilo do ZSSR, ostatní odišli do iných krajín.

53 753 vojakov bolo zranených, čo je ale zaujímavé, 415 932 vojakov prekonalo nejaké ochorenie. A práve medzi chorými bolo mnoho z tých, čo vojnu neprežili. Mnoho vojakov ochorelo po nedostatočnom lekárskom ošetrení, a tisíce prišlo o končatiny či boli inak postihnutí.

Materiálne škody boli tiež vysoké. Najznámejší je počet zostrelených vrtuľníkov – 333. Lietadiel bolo zostrelených 118. Ďalej bolo zničených 147 tankov, 1 314 OT/BVP, 433 delostreleckých systémov a cez 13 000 ďalších vozidiel.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 6. 11. 2008