Prepadnutie v Kábule (1979)

Invaze, která předcházela Sovětské intervenci v Afghánistánu

Mapa sovětské invaze do Afghánistánu.
Mapa sovětské invaze do Afghánistánu. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Úvod

Afganistan je miestom ktoré sa pokúšali získať rôzne národy, no spravidla neúspešne. Voľakedy patril Perzskej ríši. V devätnástom storočí ho na istý čas obsadili Rusi. Chceli presvedčiť miestne obyvateľstvo, aby vytvorilo svoju vládu, to sa ale nepáčilo kmeňovým náčelníkom. Niektorý z nich sa pokúšali nájsť pomoc v zahraničí. Požiadali o pomoc Britániu. Tá vyhovela, pretože sa zdalo, že Rusi napadnú aj Indiu (vtedy k nej patril ešte aj Pakistan). Británia chceli získať Afganistan, a tak v roku 1839 vyslala do Afganistanu vojská. Tamojší ľudia mali ale o britskej pomoci inú predstavu. Tri roky potom ako Briti prišli došlo k vzbure, a celá posádka v Kábule bola pozabíjaná. Títo ale nevzdali, a vrátili sa v roku 1878. Podmanili si aj náčelníkov. Vďaka tomu si mohli dovoliť nechať v krajine len malú symbolickú posádku, pre prípad že by sa Rusom zachcelo znova útočiť. Po prvej svetovej vojne ale Briti krajinu opustili. Všetko sa vrátilo na začiatok, a krajinu ovládol obchod s ópiom.

Sovietské rozhodnutie zasiahnuť

V sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa Sovietsky zväz rozhodol Afganistan obsadiť. Existuje veľa teórií prečo sa tak rozhodli. Jedna z nich hovorí snahe KGB získať zdroje prímov. Južné štáty ZSSR nemali vládnuci režim moc v láske, a využívali Afganistan ako cestu k čiernemu obchodu. Navyše prosperoval obchod s ópiom, ktorý keby sa dostal pod kontrolu KGB tak by to znamenalo obrovský zdroj prostriedkov po ktorom KGB túžila. Tá by sa stala od štátu finančne nezávislá a upevnila by svoje postavenie v štáte. Taktiež by tak zabránili USA aby sa obšmietali nepríjemne blízko hraníc ZSSR.

Špičky KGB museli byť nadšené, keď politbyro súhlasilo s obsadením Afganistanu. Ihneď začali pripravovať odstránenie panovníka Mohameda Zahira. Ten bol roku 1973 násilne zosadený. Sovieti infiltrovali celý štátny systém a do krajiny presunuli svojich vojakov. Pod ich kontrolu sa dostali najvýznamnejšie mestá. O päť rokov Afganská republika na čele s dosadeným prezidentom Aminom podpísala mier so Sovietskym zväzom.

Sovětský voják.
Sovětský voják. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Tí ale mali problémy s kmeňovými náčelníkmi. Čím viac sa ich snažili ovládnuť, o to väčší odpor kládli. Náčelníci boli pevne rozhodnutí, že nedovolia KGB prenechať obchod z ópiom. Práve vďaka obchodu s ópiom mali náčelníci zdroje na to, aby vyzbrojili svojich bojovníkov. Čím ďalej boli Sovieti od miest, o to bol silnejší odpor. Náčelníci povolávali stále ďalších bojovníkov. Presvedčili moslimov, aby sa zapojili do boja proti pohanským Rusom.

KGB dospelo k názoru, že potrebujú iného panovníka, niekoho, kto odobrí razantnejší postup proti náčelníkom. Najprv ale bolo treba odstrániť súčasného prezidenta, a bolo to potrebné urobiť potichu a čisto. Na to mali byť použité jednotky Specnaz. Keď vedenie KGB predložilo tento návrh, politbyro opäť súhlasilo.

Invázia (1979)

Původně palác Tajbeg, kde byl zabit Amin. Po rozmístění velitelství sovětské 40. armády v Kábulu (1987).
Původně palác Tajbeg (Kábul), kde byl zabit prezident Amin. Po intervenci se z něj stalo velitelství sovětské 40. armády. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Boj začali ruskí výsadkári. Obrancovia boli prekvapení, nakoľko očakávali, že výsadkári sú súčasťou cvičenia. Z omylu ich vyviedol masaker ktorý sa na zemi odohral. Všetok odpor bol zbytočný, nakoľko proti výsadkárom nemali najmenšiu šancu. Keď výsadkári zaistili okolie, na scénu prišiel oddiel o sile tristo mužov pod velením plukovníka Bojarinova. Medzi nimi boli aj príslušníci GRU, čo bola sovietská vojenská výzvedná služba. Podľa Bojarinovho rozkazu nemal byť nikto v paláci ušetrený, ani samotný prezident. Nemal prežiť ani jediný svedok. Kto by vyšiel z budovy, mal byť okamžite zastrelený. Ako sa ukázalo, tento rozkaz bol dodržaný striktnejšie než by si plukovník želal...

Pre svet samozrejme bola vymyslená iná historka. Prezident aj so všetkými svojimi poradcami mal zomrieť pri pokuse o prevrat, a Sovieti prišli neskoro na to, aby mohli pomôcť. No ako sa ukázalo, ochranka nevedela svoje zbrane len nosiť, ale aj používať. Na rozdiel od svojich kolegov ktorých porazili výsadkári vedeli že nejde o  cvičenie, žiadne totiž nebolo nahlásené. Kým bojovali vonku výsadkári ochranka sa dobre pripravila na obranu. Pripravila potrebné zásoby a postavila barikády.

Hlavné dvere boli podpálené plameňometmi. Chceli tak vyplašiť obrancov. Niektorí aj vyšli s rukami nad hlavou, no Bojarinovov rozkaz bol dodržaný do bodky. To bola chyba, nakoľko ostatní obrancovia to videli a videli teda, že ak nevyhrajú, zomrú. A tak sa ešte viac snažili ubrániť. Komando Specnaz poznalo plán paláca. Tam na nich čakalo päťdesiat verných obrancov prezidenta. Jakmile komando vtrhlo dnu privítala ich paľba obrancov a donútila ich ustúpiť. Bojarinov musel pochopiť, že to bude riadne tuhý boj, a proti nemu nestojí nejaká domobrana, ale obrancovia ktorí vedia a aj budú bojovať.

Spetsnaz - příprava na misi
Jednotka Specnaz se připravuje na misi. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Prišiel čas na zmenu taktiky. Zo všetkých strán hádzali do okien granáty. Okrem toho že to muselo spôsobovať brancom škody a značne ich demoralizovať, nevedeli teraz odkiaľ príde útok. Pri ďalšom útoku Rusi obsadili sálu a jednu ďalšiu izbu. Aj keď sa do boja takto zapojili ďalší vojaci, a obrancovia sa museli sústrediť na boj na viacerých miestach, Rusi sa stále nedokázali pohnúť ďalej. Ani granáty a plameňomety nepomohli. Situáciu nakoniec vyriešilo použiť rakiet RPG. Tí obrancovia ktorí ešte žili sa stiahli na prvé poschodie kde bol aj prezident.

Na oboch stranách boli bojovníci ktorí boli odhodlaní bojovať bez ohľadu na beznádejnosť situácie, a tak bolo jasné že na oboch stranách si boj ešte vyžiada obete. Rusi boli neustálou paľbou tak pribití na poschodí, že sa akmer nemohli ani len pohnúť. Streľba útočníkov podstatne zredla, nakoľko im dochádzala munícia. Zjavne došlo k podcenenie možností nepriateľa na obranu. Ten plne využil čas počas ktorého bojovali výsadkári a zaobstaral si skutočne ohromné zásoby munície. Rusi naproti tomu mohli len prilepení k zemi vo svojich úkrytoch držať svoje pozície a modliť sa aby sa Afganci nepokúsili o protiútok.

Bojarinov šiel von a chcel rozdať nové rozkazy. Chcel zničiť dom delostreleckou paľbou. Osudným sa mu ale stal jeho vlastný rozkaz. Výsadkári poskytli útočníkom zásoby streliva a granátov a pomohli im v útoku. Umierali stále ďalší a ďalší obrancovia. Aj keď odpor nezoslabol ,bolo jasné e koniec boja je na dosah. Nakoniec sa posledných šesť ochrankárov pokúsilo o výpad proti útočníkom. Ich osud bol jasný, neprežil ani jeden. Príslušníci Specnaz začalo postupovať ďalej. Do každej miestnosti hodili pár granátov, chvíľu načúvali, a potom rozstrieľali všetko čo bolo vnútri. Takto postupovali aj keď narazili na izbu kde sa nachádzal samotný prezident s poradcami. Zdalo sa, že krajina je pod kontrolou. Ale opak bol pravdou, začala sa vojna ktorá si vyžiadala obrovské množstvo mŕtvych, a ktorú Rusi aj tak nevyhrali.

Pokračovanie

Rusi sa snažili obsadiť zvyšok krajiny. Tam ich ale opäť čakal len silný odpor kmeňových náčelníkov. Rusi sa nestarali o priazeň ľudí, a aj na to tvrdo doplatili. Tí sa hromadne pridávali na stranu odporu. Potom ich začala podporovať americká CIA. Povestné sa stali strely Stinger určené na boj so vzdušnými cieľmi. Američania určite netušili, že podporujú ľudí s ktorými budú zanedlho sami viesť vojnu.

Sovětské oddíly ustupující z Afghánistánu v roce 1988.
Sovětské oddíly ustupující z Afghánistánu v roce 1988. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Zomreli tisíce ruských vojakov a neznámi, ale určite obrovský, počet Afgancov. Odsun vojakov začal za vlády Michaila Gorbačova. V roku 1989 opustil Afgansitan posledný ruský vojak. Bol to samotný veliteľ tamojších vojsk. Afganci sa radovali, ale pri tom ani netušili čo bude nasledovať. V krajine bol zavedený prísny režim. Ženy čakali prísne tresty za cudzoložstvo, mužom bola odseknutá ruka za krádež, a noha za násilnú lúpež. Medzi ďalšie opatrenie ktoré zaviedol Taliban patrí zákaz sledovanie televízie, navštevovať kino, počúvať hudbu, tancovať, používať internet, šíriť iné náboženstvo ako je islam, hrať šachy či karty, chovať holuby, a takto by sme mohli pokračovať ďalej. Teraz v krajine zúri boj medzi NATO a vládou na jednej strane, a Talibanom na strane druhej, a boj ešte zrejeme zďaleka nie je na konci. Ostáva len dúfať, že v tejto ťažko skúšanej krajine zavládne konečne mier.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Poslední aktualizace 17. 1. 2010