Izraelský nálet na Osirak ako príklad preventívneho útoku (1981)

Izraelský nálet na iracký jadrový reaktor Osirak v roku 1981 bol v tej dobe nevídaným fenoménom, ktorý priviedol svet do úžasu. Pritom Izrael už mal svoje skúsenosti s preventívnymi útokmi, akým bola napr. Šesťdňová vojna v roku 1967, avšak tentokrát išlo o chirurgický útok s ďalekosiahlymi vojenskými a politickými následkami. A zatiaľčo svetová verejnosť a politická scéna ostro kritizovali Izrael, generáli začali v tichosti študovať detaily akcie.

Jadrové zariadenie Osirak
Cieľ útoku - jadrové zariadenie Osirak. (Zdroj: neznámý.)

Cesta k útoku

Izrael sa zaoberal irackým jadrovým programom už od jeho vzniku. Keď Saddám Husajn a Jacques Chirac začali rokovať o dodávke jadrového reaktora, Saddám bez okolkov vyhlásil, že Irak potrebuje jadrové reaktor ako symbol svojej vyspelosti, a na udržanie parity s Izraelom. Už vtedy nebolo pochýb, že táto „parita“ nemá mať len technologický, ale aj vojenský rozmer.

Avšak rovnováha medzi arabskými štátmi a Izraelom nemohla nadobudnúť taký rozmer, ako rovnováha medzi ZSSR a USA, pretože obe superveľmoci boli de facto vo všetkých oblastiach rovnocennými protivníkmi, zatiaľčo Izrael bol len ostrovom uprostred arabského mora. Jeho schopnosť odolať útokom svojich susedov sa radí bez pochýb medzi najväčšie úspechy vojenských dejín. Saddám Husajn s atómovou bombou by ale bol obrovskou hrozbou pre Izrael, čím sa on vôbec netajil. Izraelu na to, aby v tejto skúške obstál nestačila vojenská prevaha nad Irakom. Bolo nutné (doslova) vyhrať vojnu ešte skôr, než k nej môže dôjsť.

O tom, že Izrael nebol v jednoduchej situácii niet pochýb. Po zdrvujúcich úspechoch v rokoch 1948 a 1967 prišiel v roku 1973 útok arabských krajín, ktorý mohol mať pre štát Izrael katastrofálne následky. A aj keď Izrael v tejto skúške opäť obstál, vojenská a politická elita si uvedomila, že predchádzanie konfliktov má pre Izrael rovnaký, ak nie väčší, význam, ako samotná schopnosť zvíťaziť.

Samotný systém riadenia štátu Izrael má svoje špecifiká. Neveľký štát riadi relatívne malá skupina politických a vojenských elít (aj keď tieto dve kategórie sa často prekrývajú). Táto centralizácia je výsledkom evolúcie, počas ktorej bol Izrael ovplyvnený neustálou vojenskou hrozbou, ktorá pretrváva dodnes, aj keď jej forma sa neustále mení. Osoba ministra obrany bola jednou zo špičiek riadenia krajiny. V čase útoku na Osirak zastával funkciu ministra obrany, ako aj premiéra Menachem Begin. Podľa mnohých analytikov aj tento fakt značne uľahčil rozhodovanie o útoku na Irak. Väčšinu politického vedenia by sme mohli charakterizovať ako „jastrabov“, čo je v podstate logické, pretože aj v dnešných dňoch platí, že schopní velitelia sa po skončení vojenskej služby púšťajú na politickú dráhu. Ak sa dotyčná osoba nejakým spôsobom vyznamenala pri obrane Izraela, má aspoň spočiatku sympatie obyvateľstva zaistené.

No bývalí generáli nezabudli na svoje skúsenosti. Keďže Izrael sa nachádzal v stave vojny ešte skôr než vôbec vznikol (a odvtedy je permanentne vo vojnovom stave), dôraz na vojensky silný Izrael bol základom obrannej stratégie. Postupom času, ako sa na Strednom a Blízkom Východe začala šíriť myšlienka ZHN (Zbrane Hromadného Ničenia), najmä jadrových zbraní, obrana proti nim zaujala špecifické postavenie v izraelskej obrannej doktríne. Veľmi jednoducho túto doktrínu sformuloval práve Begin: „Izrael za žiadnych okolností nesmie pripustiť, aby bol v okolitých krajinách postavený jadrový reaktor, ktorý by mohol ohroziť Izrael.“ S kľudom môžeme skonštatovať, že táto doktrína platí dodnes.

Ako už bolo spomenuté, už konflikt z roku 1973 poskytol Izraelu veľmi nepríjemné skúsenosti s vysokými stratami. Zároveň si Izrael uvedomil svoju zraniteľnosť a nesamostatnosť, keďže bol odkázaný na dodávky zbraní z USA (táto situácia sa zopakovala v roku 2006, keď Izrael minul väčšinu svojej presne navádzanej leteckej munície na útoky proti Hizballáhu, no ten nejavil žiadne náznaky oslabenia). Navyše okrem USA Izrael nemohol rátať s trvalým diplomatickým krytím žiadnych ďalších významných politických aktérov na medzinárodnej politickej scéne. To viedlo k tomu, že Izrael sa začal viac sústrediť na možnosť sólo reakcie na budúce hrozby, bez toho, aby bol akútne viazaný na zahraničie.

V roku 1974 bolo jasné, že Irak má ambície stať sa v strednodobom horizonte jadrovou veľmocou. Pre Izrael, vzhľadom na malú rozlohu a malý počet obyvateľov, by mohol mať doslova devastačné následky aj útok minimálnym počtom hlavíc. USA sa snažili Izrael upokojiť tým, že ich ubezpečovali o svojej lojalite voči vzájomného spojenectvu. Avšak aj tak si Američania neodpustili Izraelu zdôrazniť, že vzájomné spojenectvo slúži obom stranám, aj napriek tomu, že každá strana môže mať rôzne názory na závažnosť jednotlivých tém. Takéto signály len naďalej utvrdzovali Izraelčanov v potrebe samostatnosti pri zabezpečovaní vlastnej obrany.

Na prvý pohľad by nemuselo ísť o najlepšie riešenie, no ak si zoberieme akú hrozbu Saddám predstavoval šlo o jediné východisko. Ten nikoho nenechával na pochybách, že keď nejakou zbraňou disponuje, nemá problém ju použiť. Izraelské obavy potvrdzoval aj fakt, že Iračania trvali na tom, aby im Francúzi dodali taký tip reaktora, ktorý sa dá využiť na vojenské účely, aj keď práve tento fakt bol jeho jedinou výhodou voči iným tipom.

K tomu vzťah Iraku voči Izraelu v mnohom prekonával aj vzťahy s Egyptom či Sýriou. Irak síce neuznal Izrael ako samostatný štát, no to mu nebránilo v tom, aby zostal vo vojnovom stave s Izraelom aj dlho po tom, ako ostatné arabské krajiny podpísali mierovú zmluvu. Irackí predáci navyše nezabudli poslať svojich vojakov do každej vojny proti Izraelu, aj keď podľa niektorých správ zo Sýrie by v niektorých prípadoch boli viac užitoční, keby zostali doma. Irak taktiež nemohol nadviazať diplomatické vzťahy s krajinou, ktorej existenciu popieral, takže akýkoľvek kontakt prebiehal cez sprostredkovateľov (no i tak šlo o vzácne prípady).

Saddám potvrdil svoju povesť nevyspytateľného živlu, keď použil chemické zbrane nielen proti iránskym vojakom, ale dokonca aj vlastným civilistom. A našiel v tom značnú obľubu. Spočiatku boli chemické zbrane na fronte používané v krajných prípadoch, no postupom času sa ich nasadenie stalo bežnou súčasťou taktického postupu, čo sa potvrdilo najmä pri dobýjaní poloostrova Fao, ktorý držali Iránci, a bol znovu dobytý až po ťažkých bojoch, v ktorých sa irackí vojaci a najmä velitelia ukázali snáď v najlepšom svetle za celú dobu vojny. No a ak Saddám použil ZHN proti vlastným ľuďom, nikoho nenechal na pochybách, že by sa nezdráhal použiť ich proti svojmu najväčšiemu nepriateľovi.

Ak ešte niekto pochyboval, stačilo by prečítať si rozhovor so Saddámom zo septembra roku 1975, keď povedal, že: „Francúzsko-iracká dohoda je prvým krokom k arabskej atómovej bombe, aj keď deklarovaným cieľom nie je jej výroba.“ Menej známym faktom je, že päť rokov na to sa Iránci dvakrát pokúsili reaktor zničiť, dvakrát neúspešne. Po týchto pokusoch iracké noviny ath-Thawra uverejnili vyhlásenie premiéra Tarika Azíza. To bolo jedným z mála, ktoré mohli Iráncov upokojiť: „Iránsky ľud sa nemusí báť irackého atómového reaktora, ktorý nemá byť použitý proti Iránu, ale proti sionistickým nepriateľom.“

Izrael od vzniku irackej hrozby tvrdo pracoval na tom, aby zabránil výrobe atómovej bomby. Najviditeľnejšími boli početné medializované varovania, v ktorých upozorňovali izraelskí predstavitelia na irackú hrozbu nielen pre Izrael. Postupne nadobudla kampaň globálny charakter, a zahŕňala aj tituly ako London Daily Mail, Boston Globe, New York Times, Washington Post a i.

No prebiehali aj operácie, o ktorých v tej dobe veľa nevedel. Ak Irán podozrieva zo zmiznutia svojich vedcov Izrael a USA, niet sa čomu diviť. Izrael má s takýmito akciami skúsenosti. V roku 1980 bol zabitý iracký vedec Yehia al-Meshad, ktorý mal dohliadať na prepravu materiálu z Francúzska do Iraku. Prostitútka, ktorá bola svedkom vraždy, bola zabitá krátko na to. V tom istom roku v talianskej firme SNIA vybuchli tri bomby. Firma sa podieľala na dodávkach jadrových technológií do Iraku. London Daily Mail v januári 1980 prišiel so správou irackej vlády, ktorá údajne popravila desať samovražedných atentátnikov, ktorí mali zaútočiť na Osirak. Bez pochýb okrem týchto akcií došlo aj k niekoľkým ďalším, o ktorých svet doposiaľ nevie. No ani tie nedokázali iracký program zastaviť.

Izrael sa taktiež snažil vyvinúť politický tlak na ďalšie krajiny, aj keď sa na to nespoliehal. Hlavným cieľom bolo Francúzsko, ako hlavný dodávateľ jadrových technológií do Iraku. Avšak izraelská snaha nebola nikdy korunovaná úspechom. Možnosť diplomatického riešenia bola definitívna pochovaná keď USA odmietli podporiť Izrael v tlaku na Irak a Francúzsko. Prezident Carter v júli 1980 vyhlásil, že jeho krajina nepôjde proti iným krajinám s atómovými zbraňami a ich záujmom na Strednom Východe. USA navyše kládli väčší dôraz na dobré vzťahy s Francúzskom, než na prinajmenšom diskutabilné problémy Izraela.

V októbri 1980 došlo k dvom rokovaniam izraelskej vlády. 14. ešte Begin trval na tom, aby bol zosilnený tlak na USA a Francúzsko, no aby zároveň začali prebiehať intenzívnejšie prípravy na útok. Krátko na to nasledovalo krízové zasadanie vlády po tom, ako Begin dostal informáciu, že Irak má k dispozícii prvých 30 kg uránu potrebného na výrobu bomby. Reaktor ešte nebol v prevádzke, no bol to signál, že veci sa dostali do pohybu. Preto bolo prijaté rozhodné stanovisko uskutočniť útok.

Na záver teda treba zdôrazniť, že Izrael nekonal do samotného útoku pasívne, a jeho cieľom bolo v prvom rade zabrániť vzniku hrozby atómovej bomby, o ktorej Saddám od začiatku hovoril ako o zbrani proti Izraelu. Avšak kampaň začala už v roku 1974, hneď po tom, ako sa táto hrozba začala črtať. Žiaľ, všetky ostatné spôsoby na zastavanie irackého jadrového programu boli neúspešné, a preto bolo nutné vykonať vojenský útok. Ten ale bol len vyvrcholením siedmych rokov izraelskej snahy.

Nálet

Izraelský nálet na Osirak bol bez pochýb jedným z najdôležitejších leteckých útokov celej histórie letectva. Avšak pre moslimský svet v tých rokoch šlo len o jednu z viacerých udalostí, ktoré mali naň silný vplyv. Izrael a Egypt uzavreli mier, v Iráne došlo k revolúcii, Sovieti napadli Afganistan, a taktiež došlo k útoku na mešitu v Mekke.

Tak ako treba izraelskú akciu chápať v kontexte týchto udalostí, treba pri analýze izraelského rozhodnutia k vojenskej akcii zohľadniť niekoľko ďalších faktorov. V tomto prípade šlo najmä o nadchádzajúce voľby do izraelského parlamentu Knessetu, ktorými sa ešte budeme zaoberať.

Čo sa týka izraelskej zahraničnej politiky, možno povedať, že jej základným pilierom bola reakcia na dianie v zahraničí. Aj preventívne operácie ako útok na Osirak, či Šesťdňová vojna boli v skutočnosti reakciami na hrozbu ktorá prichádzala zo zahraničia. Špecifikom bol aj silne zakorenený individualizmus pri každom rozhodnutí, aj keď vo všetkých prípadoch muselo byť vyhovené niekoľkým základným pravidlám, ako je už spomínaná Beginova doktrína.

Pri analýze tohoto náletu sa často nevenuje dostatočná, ak vôbec nejaká, pozornosť vnútropolitickej situácii v Izraeli v tých časoch. Begin mal ako premiér spočiatku povesť zástancu tvrdej línie. Síce toto tvrdenie je pravdivé, no ani Begin si nemohol dovoliť konať svojvoľne a destabilizovať tak krajinu, ktorá i tak bola z viacerých smerov ohrozovaná.

Ako už bolo spomenuté, v krátkej dobe sa mali uskutočniť voľby. Tie boli naplánované na november 1981. Aj keď Begin sa trápil najmä kvôli irackej hrozbe, krajina čelila i tak dvom ďalším problémom, ktoré verejnú mienku silne ovplyvňovali. Za severnými hranicami v Libanone silneli nepokoje, ktoré viedli v nasledujúcom roku k operácii Mier pre Galileu. Okrem toho mala krajina vážne ekonomické problémy. Inflácia v roku 1980 presiahla 120 percent(!). Verejnosť začínala nazerať na Begina ako na človeka, čo si nevie s problémami rady. Ten sa ale aj napriek nepriaznivej situácii nenechal rozptýliť vo svojej snahe zastaviť iracký jadrový program. Ten preňho predstavoval doslova možný druhý holokaust, čo možno vôbec nebolo z jeho strany prehnané. Možnosť ďalšej genocídy na židovskom národe bral mimoriadne vážne, keďže obaja jeho rodičia zomreli počas 2. svetovej vojny.

Okrem zlikvidovania hrozby ktorá mohla narušiť krehkú stabilitu regiónu ako aj priamo ohroziť existenciu židovského štátu by Begin získal v prípade úspechu aj veľké množstvo voličov. Neúspech by zas mohol byť posledným klincom do jeho politickej rakvy. Beginov konkurent Peres síce nejavil známky diametrálne odlišného prístupu k problému, no Begin si myslel, že aj keby bolo isté, že všetky mierové riešenia krízy zlyhajú, Peres sa neodhodlá k útoku. Preto bol Begin rozhodnutý problém definitívne vyriešiť ešte skôr, než skončí jeho volebné obdobie.

Diplomatický nátlak Izraela na Taliansko a Francúzsko sa úplne vyhýbal akémukoľvek pozitívnemu účinku. A to aj napriek tomu, že Iračania očividne trvali na reaktore, ktorý im bude môcť poskytnúť materiál pre bombu, a od Talianov mali kúpiť zariadenie na spracovanie vyhoreného paliva, ktoré sa nedá použiť na nič iné, ako na prípravu materiálu pre atómovú bombu.

Rozoberala sa aj právna stránka celej záležitosti. Ideálne by bolo jednoduché riešenie – obe krajiny sú formálne vo vojnovom stave, a to aj napriek tomu, že Irak odmieta uznať, že niečo ako Izrael vôbec existuje. V skutočnom svete to je trocha komplikovanejšie. Izrael sa v prvom rade chcel kryť právom na sebaobranu, najmä podľa článku 51 Charty OSN. Avšak na to, aby sa tento článok vzťahoval na celú situáciu muselo by už dôjsť k ozbrojenej akcii. Svet bol jednoducho v tej dobe iný, a na hrozbu ZHN sa nazeralo cez úplne iné okuliare. Izrael sa musel zmieriť s faktom, že v krátkodobom horizonte sa jeho akcia nestretne s pochopením ani u najbližších spojencov.

Zostalo už len rozhodnúť, aký spôsobom dôjde k útoku na reaktor. V hre boli dve alternatívy: útok špeciálnych jednotiek a letecký útok. Obe stránky mali svoje plusy aj mínusy. Izrael bol bez pochýb jednou z mála krajín, ktoré by boli schopné taký pozemný útok zorganizovať a vykonať. No i tak by útok komanda čelil obrovským problémom. Najväčšie komplikácie by sa vyskytli pri vysadení a vyzdvihnutí jednotky. Vojaci by museli prekonať tisíc kilometrov, a na otvorenom priestranstve by boli ľahkou korisťou pre iracké vojská. Izrael by sa aj tak nevyhol masívnemu nasadeniu letectva. Podľa odhadov by na úspešnú akciu bolo potrebných cca 200 mužov, a počítalo sa s vysokými stratami. Ďalšou vážnou komplikáciou by bola smrť zahraničných vedcov pôsobiacich v komplexe, ktorej by sa pravdepodobne nedalo v boji zabrániť.

Nakoniec teda vyhral letecký útok. Aj keď sa i tak nejednalo o zrovna najjednoduchšiu misiu, prinášala so sebou menej rizík než pozemný útok, a v neposlednej rade aj menšie straty na životoch v prípade neúspechu. Izraelské letectvo bolo veľmi dobre vybavené, a piloti výborne vycvičení, vďaka čomu sa izraelské letectvo hodnotilo ako tretie najlepšie na svete. Za posledné roky pred náletom 50 % výdajov na obranu šlo práve na modernizáciu letectva. Teraz bolo na čase dokázať, že to bolo na niečo dobré.

Izraelčania mali z čoho vyberať. Mali stroje Skyhawk, Phantom, Kfir, či nové Eagles a Falcony. Stroje A-4 Skyhawk boli hlavným bojovým tipom určeným na útoky na pozemné ciele, no na túto misiu nemali dostatočný dolet. F-4 Phanotm boli v tej dobe jedinými lietadlami izraelského letectva ktoré boli schopné niesť presne navádzanú muníciu, a mali aj potrebný dolet, takže to vypadalo tak, že práve na nich bude stáť úspech misie. No ešte tu boli nové F-15 Eagle a F-16 Fighting Falcon. Oba typy boli schopné vykonať misiu bez dotankovania, a čo bolo dôležité, mali k dispozícii inerciálny navigačný systém, takže sa mohli dostať až k cieľu bez toho, aby boli navádzané riadiacou vežou.

F-16
Izraelský letoun F-16. (Zdroj: neznámý.)
F-15
Izraelský letoun F-15. (Zdroj: Cavok-aviation-photos.net.)

Na papieri bola operácia jednoduchá a dobre naplánovaná. Jedinou nevýhodou bolo nasadenie „hlúpych“ bômb, no to ešte neznamená, že nemohli poslúžiť svojmu účelu. Navyše, ak by sa vyskytli problémy ako napr. zlé počasie, inteligentné bomby by mohli mať problémy, a dosiahnuť horšie výsledky než klasická munícia. No skôr, než mohli lietadlá vzlietnuť bolo potrebné urobiť veľa práce. Získať mapy, naplánovať trasy, zistiť presné možnosti lietadiel a pilotov atď. Prvé plány na prípadný útok začali už v roku 1977, takže príprava rozhodne nebola krátka.

Kľúčom k úspechu misie bolo utajenie. Detaily poznalo len niekoľko málo ľudí, a ani samotní piloti nevedeli, na čo sa pripravujú. Spomedzi pilotov len traja piloti F-16 – tok vedeli, na čo majú zaútočiť, a dohromady o zámere zlikvidovať Osirak vedelo viac či menej okolo 80 – 100 ľudí.

Samotný nácvik útoku trval okolo deväť mesiacov. Izraelskí piloti sa bez pochýb radili medzi najlepších na svete, o čom veľmi dobre vedel aj nepriateľ. Problém bol v tom, že drvivá väčšina ich misií prebiehala na krátku vzdialenosť. Väčšina bojových misií netrvala ani hodinu. Tentokrát ale mali byť vo vzduchu až tri hodiny.

Čo sa týka použitej munície, plánovači nenechávali nič na náhodu. Vybrali neriadené bomby Mk-84, pričom každá váži 925 kg. Osem lietadiel nieslo po dve bomby. Pritom každá mala o niečo oneskorenú rozbušku, aby sa maximalizoval ničivý efekt výbuchu. Výbuch je taký silný, že môže spôsobiť škody na lietadlách až do výšky cez 850 metrov. Izraelské letectvo považovalo bezpečnostnú hranicu až vyše 1150 metrov. Bomby teda museli byť zhadzované nad touto hranicou, pretože akékoľvek poškodenie lietadla, ktoré by pri inej misii nemuselo byť nijak závažné, mohlo pri dlhej ceste domov spôsobiť vážne problémy. Piloti si boli veľmi dobre vedomí potreby presného zásahu z veľkej výšky, a trénovali doslova do zbláznenia. Podľa vyjadrení niektorých ľudí, ktorý sa na plánovaní podieľali izraelskí piloti F-16 – tok by boli schopní zasiahnuť cieľ aj z výšky pol druhého kilometra, aj to so zavretými očami. Za zmienku stojí fakt, že aj Iránci, ktorí sa tak obávali Saddámových ZHN, mali svoj podiel na izraelskom úspechu, aj keď nie priamy. Falcony, ktoré Izrael použil boli pôvodne určené pre Irán, no po revolúcii boli dodávky zastavené, a Izrael sa rýchlo chopil šance kúpiť najmodernejšie dostupné stroje. Nácvik prebiehal v Negevskej púšti, a ako imitácia cieľa sa používala izraelská radarová stanica (samozrejme bez použitia ostrej munície).

Mapa Osirak
Trasa letu izraelských lietadiel. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Operácia Babylon (ako Izraelci nazvali útok) sa začala na leteckej základni Etzion na juhovýchode Sinajskej púšte. V piatok 5. júna tu bolo šesť strojov F-15 a osem F-16. V tej deň prebiehal sviatok Šavuot, takže sa nepredpokladali žiadne vážne vojenské akcie. Najbližšie dva dni piloti a plánovači preberali dookola všetky aspekty útoku, a analyzovali najrôznejšie možnosti vrátane všetkých možných komplikácií. Veliteľ letectva generálmajor David Ivri ako aj náčelník generálneho štábu generál Rafael Eitan prišlo osobne na posledný brífing. Po ňom sa piloti vydali na svoju misiu.

Misia začala veľmi dobre. Celá formácia cez Saudskú Arábiu obišla územie Sýrie a Jordánska, a mierila k irackým hraniciam. Vďaka výbornej technike a ešte lepším pilotom za celú dobu nebolo nutné porušiť rádiový kľud. Doprovod F-15 – tok sa rozdelil na tri formácie po dva stroje. Ich úlohou bolo kryť útočiace F-16 pred prípadnou irackou hrozbou. Prvé dve dvojice sa oddelili ešte vo vzdušnom priestore Saudskej Arábie a zabezpečovali priestor medzi jordánskymi hranicami a cieľom. Posledná dvojica doprevádzala útočiacu formáciu až k cieľu. Letúny F-15 mali okrem protilietadlových striel aj rušičky, ktoré bránili izraelskej PVO v zameraní cieľov.

Falcony nalietavali na cieľ v dvojiciach, pričom každá zaútočila po tom, ako bol zaznamenaný výbuch bômb ktoré zhodila predošlá formácia. Za menej ako dve minúty takto zhodili na reaktor okolo pätnásť ton bômb. Lietadlá mali namontované aj kamery pre potreby vyhodnotenia útoku. Nakoniec nad cieľom preleteli letúny F-15, aby potvrdili zničenie cieľa.

Trase letadel
Let izraelských F-16 tesne pred cieľom. (Zdroj: neznámý.)

Izrael využil možnosti svojich strojov na maximum. Eagle bol konštruovaný práve za cieľom detekcie cieľov na dlhé vzdialenosti a získanie vzdušnej nadvlády. Na druhej strane F-16 síce boli v tej dobe tiež chápané najmä ako stroje na vzdušný boj, no už v tej dobe sa na týchto strojov začal objavovať dnes úplne bežný trend prispôsobenia lietadiel na rôzne misie, a práve útoky na dobre opevnené ciele boli jedným so scenárov, s ktorými sa pri konštrukcii počítali.

Izraelskí piloti opäť dali svojim veliteľom a politikom dôvod na radosť. Avšak po eufórii museli zákonite prísť dôsledky. Zatajiť útok v podstate nebolo možné, a ani sa s tým nepočítali. Hneď na druhý deň po útoku 8. júna domáca aj medzinárodná scéna začala reagovať na útok. Doma bola reakcia pozitívna, veď koniec koncov sa podarilo zneškodniť v tej dobe možno najvážnejšiu hrozbu pre Izrael. Zahraničie ale reagovalo úplne inak. Ostré reakcie prichádzali aj z OSN a Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE).

Domáca reputácia Begina sa po útoku znateľne zlepšila, čo viedlo až k volebnému víťazstvu. Taktiež sa opäť posilnila dôvera v izraelskú armádu, ktorá bola ešte naštrbená po roku 1973. Operácia Babylon bola zavŕšením sedemročného boja proti irackému jadrovému programu. Odhaduje sa, že iracký jadrový program sa týmto prepadol o dobrých desať rokov späť. Na druhej strane sa tým len posilnila túha arabských krajín po vlastnej atómovej bombe. A čo je podstatné, tieto krajiny sa naučili neposkytovať taký ľahký cieľ, ako je jeden komplex, v ktorom je sústredený celý výskum.

Následky

Z taktického hľadiska bol útok mimoriadnym úspechom. Vďaka záberom z lietadiel nebolo pochýb o tom, že cieľ bol totálne zničený. O pár mesiacov dostali Izraelčania od Američanov k dispozícii aj satelitné snímky. Tie potvrdili, že 14 zo 16 bômb dopadlo do tesnej blízkosti reaktora.

No po oslave v premiérovom dome pokračoval život politikov ďalej. Doma neboli žiadne problémy. Otázne bolo, aké budú následky na medzinárodnej scéne. Egypt sa snažil uchovať si čerstvo nadobudnuté dobré vzťahy s Izraelom, no ako arabská krajina si nemohol dovoliť ignorovať fakty. Došlo teda ku kompromisu. Egypt opustil rokovania o obchodných a poľnohospodárskych projektoch ktoré viedol s Izraelom, čo síce spomalilo zbližovanie oboch krajín, no nemalo v podstate žiadne vážne následky.

Horšie to už bolo s Francúzskom, ktoré malo v Iraku ešte veľké plány. Do Francúzska mierila veľká časť z irackého obranného rozpočtu ktorý dosahoval 3,5 miliardy dolárov. Avšak bola to práve francúzska a sovietska technika, ktorá nezvládla izraelský útok. To ohrozilo budúce kontrakty nielen v Iraku, ale aj na ďalších lukratívnych zbrojných trhoch.

Spojené štáty si v tom duchu aký panoval na medzinárodnej politickej scéne nemohli dovoliť neodsúdiť izraelský útok. A nedá sa povedať, že by tak konali len pod tlakom okolností. Izrael síce bol spojencom, avšak na Irak sa v tej dobe pozerali USA ako na ďalšieho regionálneho spojenca, ktorý navyše namiesto nich robil špinavú prácu keď bojoval proti iránskej revolúcii. Každopádne USA nevyvodili žiadne dlhodobé následky. Okrem verbálnej reakcii došlo akurát k zmrazeniu dodávky štyroch ďalších F-16 do Izraela. Samozrejme ani to nemohlo Izrael nijak ohroziť. Ten žil v úplne inom rytme než zbytok sveta. Navyše, ak niekto mal v úmysle donekonečna rozpitvávať tento útok Izraelci to určite neboli. V júli toho istého roku vykonal Izrael ďalší nálet, tentokrát na libanonský Bejrút kde sídlila Organizácia za oslobodenia Palestíny. Potom už bolo každému jasné, že Izrael sa od podobných akcií v prípade svojho ohrozenia odradiť nedá.

Spojené štáty kryli Izrael aj v MAAE. Táto organizácia sa chystala prijať tvrdú rezolúciu proti Izraelu, pretože mnohé krajiny sa obávali, že izraelský útok môže byť precedensom pre ďalšie obdobné útoky na jadrové zariadenia, ktoré môžu mať omnoho ďalekosiahlejšie následky. No USA ju vetovali. Prešla len podstatne miernejšia verzia, ktorá Izrael nijak netrestala. Aj samotní Izraelci priznali, že čakali niečo oveľa horšie. Obdobná situácia sa opakovala aj v OSN. Ani tu nakoniec neboli prijaté žiadne trestné opatrenia voči Izraelu. Dokonca ani Irak nevystupoval tak tvrdo, ako by mohol.

Iracký jadrový program bol v troskách. Niektoré zdroje uvádzali, že Irak mal mať dva francúzske reaktory a jeden sovietsky, a k tomu ešte niekoľko výskumných zariadení. Avšak dôležitý bol Osirak. Tento reaktor pomenovaný po egyptskom bohovi vojny bol jediný schopný výroby plutónia ktoré by uspokojilo iracké potreby. Len zničením samotného reaktora vznikla škoda 300 miliónov dolárov. Finančná škoda bola ale zanedbateľná ak si zoberieme, že za nejakých deväťdesiat sekúnd izraelskí piloti vrátili celý program o celé roky naspäť. Mnohí vedci sa odmietli zo zahraničia vrátiť, a tí, čo na programe pokračovali riskovali svoj život zakaždým, keď vycestovali za hranice.

Saddám Husajn vedel, že nemôže vojensky čeliť Izraelu, a tak sa jeho reakcie mohli obmedziť akurát na propagandu zameranú na domáce publikum. Ani arabské krajiny, ktoré sa ho tak zastávali, rozhodne nemienili začínať novú vojnu. Arabský svet bol aj tak rozdelený kvôli iracko-iránskej vojne, čoho znakom bola napr. Sýria podporujúca Irán. Navyše tamojšia strana Baas malá trvalé spory s irackou. Takže aj keď všetci sa verejne zastali Iraku, vôľa k podobným akciám ako v roku 1973 chýbala.

No chuť po moslimskej bombe arabských lídrov neprešla. Kráľ Khalid dokonca ponúkol financovanie obnovy irackého reaktora. Egypt začal vo väčšej miere podporovať Irak vo vojne proti Iránu, pretože si musel v arabskom svete naprávať reputáciu po uzavretom mieri s Izraelom.

Záver

Ako už bolo spomenuté, iracký jadrový program pokračoval ďalej. Irackým vedcom sa zrejme podarilo zachrániť okolo 25 kg uránu, ktorý mohol poslúžiť aspoň na výskumné účely. A aj napriek miliardovým škodám bolo len otázkou času, kedy Irak získa materiál vhodný na výrobu bomby. Zintenzívnili sa aj snahy o nákup vhodného materiálu v zahraničí.

Svet sa od náletu na Osirak dramaticky zmenil. Krajiny si pomaly začali uvedomovať riziká spojené so šírením ZHN, a boj proti nemu sa stal jednou z najvyšších priorít zahraničnej politiky väčšiny krajín. No bez roku 1981 sa mohli mať veci úplne inak. Kto vie, ako by sa vyvíjala kuvajtská kríza v roku 1990, keby na irackých Scudoch boli jadrové hlavice...

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 28. 1. 2010