Útok na Najvyšší súd v Kolumbii (1985)

Útok na Najvyšší súd
Útok na Najvyšší súd. (Zdroj: Flickr.com.)

6. novembra roku 1985 sa budova kolumbijského Najvyššieho súdu stala terčom útoku povstaleckej skupiny M-19. Následne si vzali sudcov Najvyššieho súdu za rukojemníkov. Ak by niekto aj očakával útok na takúto inštitúciu, len ťažko by odhadol zámer útočníkov. Chceli totiž proti prezidentovi Belisariovi Betancurovi viesť súdny proces.

35členná skupina povstalcov vtrhla do budovy na ukradnutom nákladiaku. Okamžite zabili správcu budovy a podobne sa vysporiadali aj s nepočetnou ochrankou. Po ovládnutí budovy sa v ich moci ocitlo okolo 300 rukojemníkov, pričom medzi nimi bolo aj 24 sudcov Najvyššieho súdu a 20 ďalších sudcov. Medzi rukojemníkmi bol aj Prezident Najvyššieho súdu Alfonso Reyes. Povstalci ale nemali patrične zabezpečenú budovu. Tri hodiny po začiatku útoku boli oslobodené dve stovky rukojemníkov z troch spodných podlaží. Povstalci sa zabarikádovali so zvyšnými rukojemníkmi na zvyšných dvoch podlažiach.

Do rádia bola doručená nahrávka v ktorej sa hovorilo, že členovia skupiny M-19 obsadili budovu Najvyššieho súdu „v mene mieru a sociálnej spravodlivosti“. Následne členovia komanda ktoré budovu obsadilo po telefóne požiadali prezidenta, aby prišiel do budovy Najvyššieho súdu a vyjednával s nimi. Ten ale odmietol a nariadil zvolať zasadanie krízového kabinetu. Pár hodín po prepade navyše vypukol na štvrtom poschodí požiar ktorý zničil mnohé z dokumentov ktoré tam boli uložené, vrátane záznamov o vydaní zadržaných osôb do iných krajín.

Útok na Najvyšší súd
Útok na Najvyšší súd. (Zdroj: Flickr.com.)

Medzi tým bolo rozhodnuté, že budova bude dobitá späť. Prezident poveril úlohou prepadu budovy generála Jesúsa Armanda Ariasa. Ten bol veliteľom 13. brigády dislokovanej priamo v Bogote. Ten následne poveril plukovníka Alfonsa Plazasa, veliteľa praporu obrnenej kavalérie, aby osobne viedol útok. Operácia začala de facto v ten istý deň, a skončila 7. novembra keď vojaci vtrhli do budovy. Výhodou bolo, že už v prvý deň sa podarilo obsadiť dolné tri poschodia budovy. V noci bola budova obkľúčená vozidlami EE-9 Cascavel a vojakmi. Samotný útok začal okolo druhej hodiny po polnoci. Obrnené vozidlá Cascavel boli prispôsobené aby mohli prelomiť masívnu štruktúru budovy. Keď sa vozidlá objavili na scéne média chceli vedieť, prečo sú tam. Plukovník Plazas im odvetil vetou ktorá mala byť ešte veľa razy citovaná: „Bránia demokraciu, maestro.“ (Maestro je v kolumbijskom slangu výraz podobný nášmu „kámo“.)

O akcii sa ešte stále vedú živé diskusie, najmä o udalostiach v samotnej budove. Podľa tvrdení zúčastnených mnohí rukojemníci zomreli v prestrelke medzi povstalcami a vládnymi jednotkami. Podľa všetkého najmenej šesťdesiat rukojemníkov bolo nahnaných na verejné toalety na hornom poschodí, a mnohí zomreli keď vládne vojská požili trhaviny aby sa dostali dovnútra cez strop. Podľa jedného z tých, čo prežili (sudca Hernando Tapias), povstalci začali popravovať zvyšných rukojemníkov keď sa im zdala situácia beznádejná. Povstalci kryjúci sa vo svojich posledných postaveniach vystrieľali takmer všetky náboje ktoré mali so sebou a boli pod neutíchajúcou paľbou vládnych síl. Rozhodli sa prinútiť rukojemníkov aby sa postavili a začali do nich strieľať. Mnohých zabili, ďalších zranili. Následne pár zraneným rukojemníkom (vrátane Tapiasa) dovolil vodca teroristov Andrés Almarales odísť.

Záverečný útok si vyžiadal viac než sto mŕtvych. Bol to jeden z najkrvavejších bojov v kolumbijskej histórii vybojovaný proti ľavicovým povstalcom. Zomreli aj všetci členovia (35) povstaleckého komanda vrátane veliteľa Andrésa Almaralesa a štyroch ďalších vysokých predstaviteľov M-19. Po útoku zomrel ešte jeden sudca Najvyššieho súdu. Zabil ho infarkt pri prevoze do nemocnice.

Aj po útoku na súd mala organizácia M-19 stále dostatočné možnosti na vykonávanie veľkých útokov. Silno ju ale zasiahla strata štyroch významných veliteľov. V marci 1990 organizácia nakoniec podpísala s vládou mierovú zmluvu

Útok na Najvyšší súd
Útok na Najvyšší súd. (Zdroj: Flickr.com.)

V noci počas ktorej bola dobitá budova súdu vystúpil prezident Batancur v štátnej televízii. Vyhlásil, že preberá plnú zodpovednosť za tú „strašnú nočnú moru“. Úprimnú sústrasť vyslovil rodinám jak civilistov, tak aj povstalcov. Ako by si už Kolumbia nevytrpela dosť, o týždeň vystúpil prezident s podobným prejavom, keď vyslovil sústrasť rodinám 25 000 obetí ktoré si vyžiadal výbuch sopky Nevado del Ruiz. „Zažili sme jednu tragédiu za druhou“, vyhlásil.

Útok mal za následok vznik špeciálnej jednotky AFEUR (Agrupación de Fuerzas Especiales Antiterroristas Urbanas - AFEUR, v preklade do angličtiny Urban Counter-Terrorism Special Forces Group, čo vo voľnom preklade znamená Jednotka špeciálnych síl na boj proti terorizmu v meste) ktorá dostala za úlohu vysporiadať sa práve s takýmito operáciami. Armáda totiž nemala pred útokom k dispozícii jednotku vycvičenú na takúto formu boja, čo bolo jedným z dôvodov takého vysokého počtu obetí.

Často sa ale zabúda na fakt, že príbeh žiadnej vojenskej operácie ani teroristického útoku nekončí v momente, keď sa dobojuje. Po prepade Najvyššieho súdu nasledovalo vyšetrovanie udalostí a ich pozadia. Krátko po útoku vlády USA aj Kolumbie vyhlásili, že v útoku mali prsty aj predstavitelia narkomafie ktorá chcela demonštrovať svoju silu, a v neposlednom rade zbaviť sa niektorých záznamov ktoré boli v budove súdu. Tento záver ale spochybnila Špeciálna vyšetrovacia komisia ktorú vláda zostavila. Po silnom verejnom tlaku boli v Júni 1986 zverejnené výsledky práce komisie, ktoré nepotvrdzovali žiadne operačné prepojenia medzi M-19 a narkomafiou. Autorka Ana Carrigan sa ale postarala o ďalší zmätok v prípade, pretože v roku 2005 poskytla magazínu Cromos rozhovor v ktorom tvrdila, že teraz už verí, že narkomafia finančne podporila M-19 pri útoku. Bolo by to pochopiteľné, nakoľko Najvyšší súd bol úhlavným nepriateľom narkomafie, a jeho sudcovia dostávali jeden výhražný list za druhým.

Mauricio Gaona a Medellín Becerra, synovia dvoch zavraždených sudcov, sa snažili naďalej tlačiť na pokračovanie vo vyšetrovaní vo veci spolupráce M-19 a Medellínského drogového kartelu a tvrdili, že majú k dispozícii relevantné dokumenty týkajúce sa prípadu. Kongresman Gustavo Petro, člen M-19 ktorý získal svoju pozíciu po uzavretí mieru, tieto tvrdenia vyvrátil. Vyhlásil, že členovia M-19 priznávajú zodpovednosť za útok, no odmietajú prepojenie na narkomafiu.

Nakoniec bolo hľadanie zodpovedných uzavreté, a došlo sa k záveru, že za smrť civilistov a sudcov má svoj podiel jak M-19, tak aj kolumbijská vláda. Niektorí komentátori si našli aj ďalších vinníkov, napr. prezidenta ktorého obvinili z nepriatia nevyhnutných opatrení a zlého posupu.

Ana Carrigan v roku 1993 vydala knihu Tle Palace of Justice: a Columbian tragedy. Píše v nej o šokujúcich udalostiach, napr. smrti Alfonsa Reyesa, ktorý počas útoku uhorel zaživa, alebo o tom, že po útoku bolo okolo dvadsaťosem tiel naukladaných do masového hrobu, a následne boli poliate kyselinou aby sa znemožnila neskoršia identifikácia. Autorka tvrdí, že aj po spomínanom výbuchu sopky sa vláda postarala o znemožnenie identifikácie obetí.

Treba spomenúť, že aj napriek nekonečným vyšetrovaniam a súdom nebol nikto potrestaný za tento masaker, a nikomu nebola oficiálne daná zaň zodpovednosť, ani vláde ani M-19. Carragan vo svojej knihe poznamenala, že Kolumbia šla ďalej, a zabudla na masaker. Tak ako sa zabudlo aj na masaker z roku 1928 v Santa Marta.

Ďalšou zvláštnosťou tohto prípadu je jedenásť nezvestných ľudí (prevažne pracovníkov kaviarne) o ktorých sa doposiaľ nevie, aký osud ich stretol. Špekulovalo sa o tom, že ich telá sú medzi nespoznateľnými pozostatkami obetí útoku. Testy DNA vykonané Národnou kolumbijskou univerzitou ale potvrdili, že medzi pozostatkami je telo len jedného z nezvestných.

Jedným z nezvestných je devätnásťročná študentka práva a členka M-19 Irma Franco. Niekoľko rukojemníkov potvrdilo, že bola v budove. Odvtedy ju ale nik nevidel. Špeciálna vyšetrovacia komisia potvrdila jej zmiznutie, a sudcovia žiadali, aby bol jej osud naďalej vyšetrovaný. Týždeň po útoku M-19 zverejnila správu, v ktorej tvrdí, že Franco a sedem ďalších bojovníkov bolo zavraždených armádou. Zo záznamov komunikácie vládnych jednotiek vyplýva, že bolo zatknutých prinajmenšom sedemnásť ľudí. Okrem Almaralesa telo žiadneho z veliteľov M-19 nebolo v márnici identifikované. Podľa vyjadrení niektorých predstaviteľov armády mohli byť nezvestní ľudia v skutočnosti povstalci pracujúci v budove pod falošnou identitou. Niektorí príbuzní a organizácie zaoberajúce sa dohľadom nad dodržiavaním ľudských práv zas prišli s teóriou, ž mohli byť zatknutí, a popravení po mučení a výsluchu.

Ana Carrigan sa v máji rok 1991 dostala ku kazete ktorá zjavne pochádzala od agentov B-2 ktorí sa rozhodli priblížiť prípad svetu. Ľudia na páske sa predstavili ako agenti armádnej rozviedky B-2, a dali najavo, že neboli k tomuto kroku nikým poverení. Tvrdili, že sedem väzňov bolo prevezených na neďalekú vojenskú základňu kde boli mučenú Práporom rozviedky a kontrarozviedky, pričom ich nútili sa na to prizerať. Tvrdili, že medzi väzňami spoznali štyroch pracovníkov kaviarne. Jedného väzňa mali pri výsluchu utopiť.

Prípad ožil pri príležitosti 20. výročia masakru. Do témy sa vžili mnohé média, napr. jeden z hlavných denníkov v krajine El tiempo, týždenník El Espectador či už spomínaný magazín Cromos. Uverejňovali príbehy ľudí čo tragédiu prežili, ako aj pozostalých po zosnulých či nezvestných.

22. augusta 2006 Mario Uguarán vyhlásil, že bývalý plukovník Edilberto Sánchez, bývalý veliteľ B-2 13. armádnej brigády, bude predvolaný aby odpovedal na otázky vo veci obvinenia z únosu a násilného zmiznutia. Verejný žalobca žiadal obnoviť vyšetrovanie po tom, čo sa objavila nahrávke na ktorej vidno ako vojaci vyvádzajú z budovy súdu manažéra kaviarne Carlosa Augusta Rodruigéza (jeden z oficiálne nezvestných ľudí) spolu s ostatnými bývalými rukojemníkmi.

Bývalý plukovník Sánchez bol zadržaný, no žiadal aby bývalý plukovník Plazas sa taktiež zúčastnil vyšetrovania. V máji 2007 bol bývalý plukovník Plazas predvolaný aby zodpovedal na otázky týkajúce jeho prípadnej role v zmiznutí Irmi Franco a prinajmenšom dvoch ďalších pracovníkov kaviarne ktorí opustili budovu živí. Plazas samozrejme akúkoľvek vinu poprel a vyhlásil, že je nevinný. Povedal, že dostal úlohu kryť odchod rukojemníkov z budovy.

Útok na Najvyšší súd
Útok na Najvyšší súd. (Zdroj: Flickr.com.)

Nové zistenia mali za následok vznik novej vyšetrovacej komisie. Tá mala za úlohu konečne objasniť zákulisie udalostí ktoré sa odohrali počas útoku, ako aj udalostí ktoré nasledovali. Komisia zahájila svoju činnosť 3. novembra 2005. Sudca Jorge Aníbal Gomez očakával, že výsledky komisie budú známe zhruba o rok, teda v novembri 2006. Kongresman Gustavo Petro (to je ten bývalý povstalec z M-19) uvítal tento krok a sám sa snažil inicializovať spoluprácu bývalých povstalcov M-19 a komisie.

Komisia sa zaoberala množstvom výpovedí tých, čo prežili udalosti v budove, ako aj tých, čo sa zúčastnili oslobodzovacej akcie. V marci 2006 vypovedal aj bývalý prezident Belisario Betancur. Podľa týždenníka Semana dospela komisia k novým pozoruhodným záverom. Všetky schôdze boli nahrané na video aby sa zabezpečila čo najväčšia presnosť.

14. mája 2007 periodikum El Tiempo informovalo o náleze tajného trezora B-2. V ňom sa nachádzala napr. peňaženka pomocného sudcu Carlosa Horacia Urbána ktorý zomrel počas útoku, spolu so zoznamom zastrelených povstalcov. V peňaženke sa nachádzali jeho doklady ako napr. vodičský preukaz a ďalšie osobné veci. Bola v nej diera, očividne po guľke. Jeho vdova povedala, že peňaženku nosil vo vrecku svojej bundy. Telo jej ale bolo odovzdané úplne nahé so strelnou ranou v hlave.

Spolu so zoznamom zastrelených povstalcov sa našlo aj rôzne policajné vybavenie a niekoľko kusov munície. Taktiež sa našli dokumenty hovoriace o zadržaní niekoľkých ľudí ktorí boli prevezení do zariadení B-2.

Príbeh prepadu budovy Najvyššieho súdu je dokonalým dôkazom toho, že mnohé vojenské operácie nekončia posledným výstrelom na bojisku, alebo poslednej tlačovej konferencii. Mnohokrát práve nasledujúce udalosti sú tým, čo si zasluhuje našu pozornosť.

Príloha:

Zoznam zabitých sudcov Najvyššieho súdu:

  • Alfonso Reyes Echandía
  • Fabio Calderón Botero
  • Dario Velásquez Gaviria
  • Eduardo Gnecco Correa
  • Carlos Medellín Forero
  • Ricardo Medina Moyano
  • Alfonso PatiDo Rosselli
  • Manuel Gaona Cruz
  • Horacio Montoya Gil
  • Pedro Elías Serrano Abadía
  • Fanny González Franco
  • Dante Luis Fiorillo Porras

Zoznam nezvestných:

  • Bernardo Beltrán Fernandéz
  • Hector Jaime Beltrán Fuentes
  • Ana Rosa Castiblanco
  • David Celis
  • Norma Constanza Esguerra
  • Cristina Guarín Cortés
  • Gloria Stella
  • Lizaraco Figuera
  • Luz Mary Portea León
  • Carlos Augusto vera Rodrigéz
  • Gloria Anzola de Lanao
  • Irma Franco Pineda

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 20. 4. 2008