Toyota war - Definitívna výhra Čadu (1987)

Čadští vojáci
Čadští vojáci. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Vojna medzi Čadom a Líbyou rozhodne nepatrí medzi najslávnejšie a najspomínanejšie kapitoly 20. storočia. Pritom zaujímavá je hlavne jej posledná fáza, známa pod anglickým výrazom „Toyota war“. Ide o vyvrcholenie konfliktu z roku 1987. Boje prebiehali najmä v severnom Čade, na hraniciach s Líbyou. Názov nesie podľa terénnych vozidiel značky Toyota ktoré používali vojaci Čadu, a stali sa najslávnejšou zbraňou konfliktu. Podľa amerických zdrojov počas tejto fázy vojny líbyjská armáda prišla o desatinu svojej sily. Zabitých malo byť okolo 7 500 vojakov. Ďalšie straty sa týkali najmä vojenského materiálu. Zničená alebo ukoristená mala byť technika v hodnote 1,5 miliardy dolárov.

Vojna začala už v roku 1983. Líbyjský vodca plukovník Kaddáfí nebol spokojný s čadským prezidentom Hisséne Hebrémom, a tak sa rozhodol vojensky podporovať snahu zvrhnúť prezidenta. Dôvody boli ako vždy rôzne, jedným z hlavných bola napr. snaha zaistiť bezpečnosť južných líbyjských miest ktoré vystavované riziku cezhraničných prepadov. Jeho plány sa ale nepozdávali Francúzsku. To zorganizovalo operáciu Manta, a neskôr operáciu Epervier, ktoré nepustili líbyjské sily za 16. rovnobežku. Armáda teda zostala na severnej, prevažne púštnej najmenej obývanej časti krajiny.

V roku 1986 už môžeme hovoriť o intenzívnom boji rebelov proti líbyjskej armáde. Prezident Habré sa rozhodol využiť príležitosť na upevnenie svojej moci v krajine. Rozhodol sa rebelov podporiť, čím by si získal ich priazeň. Vydal povel na prekročenie 16. rovnobežky, a o niekoľko týždňov došlo k veľkej bitke pri meste Fada. Tamojšia líbyjská posádka bola zničená. Následne Habré dokázal obsadiť takmer celý sever krajiny. Boje pokračovali až do septembra, keď bola podpísaná dohoda o zastavení paľby.

Tento výsledok sa samozrejme nerodil ľahko. Habré si krátko po líbyjskej invázii uvedomil niekoľko zásadných bodov. Za prvé, jeho krajina nie je dosť jednotná na vedenie rozsiahlej vojny. Za druhé, má jedinečnú možnosť dočkať sa silnej medzinárodnej podpory. A a tretie, bola len malá šanca, že by Líbya mala ambície vojensky obsadiť celú krajinu. V období medzi rokmi 1984-1986 sa podarilo Habrému získať podporu USA, no najmä Francúzska. Aj USA poslali do svojej krajiny jednotky, dokonca z Čadu bola vedená operácia ktorá v roku 1984 viedla k zničeniu tajného výcvikového táboru pre teroristov v Líbyi. No a v neposlednej rade sa podarilo Habrému získať podporu rôznych politických hnutí ktoré disponovali aj polovojenskými jednotkami.

Aj tak sa ale Habré púšťal do boja so silným protivníkov. Aj v posledný rok vojny, v roku 1987 disponovala Líbya na tamojšie pomery mohutnou armádou na území Čadu. Reč je o cca 8 000 vojakoch, 300 tankoch a silnom delostrelectve. Pozemné jednotky sa mohli spoliehať na podporu výkonných bojových vrtuľníkov Mi-24 a šesťdesiatich bojových lietadiel. Táto armáda bola rozdelená na dve operačné skupiny. Operačná skupina Juh mala k dispozícii 2 500 mužov, a operovala v Tibesti. Druhá bola Operačná skupina Východ s veliteľstvom v meste Faya-Largeau.

Zásadný problém ale spočíval v tom, na akú vojnu boli líbyjské jednotky pripravené. Predpokladalo sa, že ich úlohou bude pozemná a letecká podpora ich čadských spojencov ktorej účelom malo byť hlavne získanie technickej prevahy. Operácie mali taktiež zahrňovať prieskumné operácie ktoré by opäť ale len poskytovali informácie čadským rebelom. Avšak v roku 1987 čadskí rebeli zmenili stranu, a líbyjská posádka ostala de facto izolovaná v čadskej Sahare. Morálka nebola na vysokej úrovni, nakoľko vojaci bojovali v cudzej krajine. Problémom taktiež boli Kaddáfího stále obavy z prevratu ktorý by mohla armáda zorganizovať. Preto neustále zasahoval do velenia, a značne tak obmedzoval jeho možnosti. A tento fenomén sa nevyhol ani jednotkám v severnom Čade.

Najväčšou výzvou pre líbyjskú armádu boli Čadská národná armáda (Chadian National Armed Forces, označované ako FANT). Jej desaťtisíc príslušníkov bolo dobre motivovaných, a viedli ich schopní velitelia ako Idriss Déby, Hassan Djamous, ale aj samotný prezident Habré. Keď vypukla vojna armáda nemala v podstate žiadne letectvo, možnosti prepravy mizivé, a len niekoľko protitankových a protilietadlových prostriedkov. V roku 1987 sa už mohli spoliehať na francúzske letectvo ktoré držalo líbyjské lietadlá na zemi, no čo je hlavné, disponovali štyrmi stovkami terénnych vozidiel Toyota ktoré sa v spojení s protitankovými raketami Milan stali postrachom líbyjských mechanizovaných jednotiek.

Habré došiel k záveru, že prvým cieľom by malo byť mesto Fada predstavujúce kľúčovú základňu líbyjskej armády. Samozrejme bolo aj patrične chránené. Bolo na nej dvetisíc líbyjských vojakov ko ktorým treba ešte pripočítať príslušníkov Democratic Revolutionary Council (hnutie označované skratkou CDR) ktorí boli najvernejšími čadskými spojencami Libye. Samozrejmosťou bolo delostrelectvo a mechanizované jednotky. Tridsaťročný Hassan Djamous zorganizoval prepad tejto základne. Zorganizoval výpravu štyroch až piatich tisícok vojakov. Zo svojich skvelých znalostí tamojšieho terénu vyťažil maximum. Vedel o takých prístupoch k základni, o ktorých netušili ani samotný líbyjskí vojaci umiestnení na základni. Využil vysokú mobilitu svojich jednotiek aby čo najrýchlejšie základňu obkľúčil. Následne viedol svojich mužov do útoku ktorý skončil jednoznačným víťazstvom. V boji padlo 784 líbyjských vojakov, bolo zničených okolo sto tankov, a Djamous stratil päťdesiat vojakov.

Takéto víťazstvo bolo na líbyjskej strane absolútne neočakávané. Ohromený Kaddáfí dal ihneď povolať zálohy. V snahe vystríhať Francúzsko pred rozsiahlou intervenciou vydal rozkaz vykonať nálet na mesto Arada ležiace hodný kus za 16. rovnobežkou. Dočkal sa akurát odvety v podobe náletu na Quadi Doum, pričom bol zničený tamojší radar. Tak bolo líbyjské letectvo v čade na dlhú dobu v podstate oslepené. Do čadu Kaddáfí poslal niekoľko nových praporov. Išlo aj o jednotky Revolučných gárd, považované za elitu líbyjskej armády. V Čade sa tak nachádzalo roku 1987 okolo 11 000 líbyjských vojakov.

Konvenčné zmýšľanie ale nepomohlo. V marci roku 1987 hlavná letecká základňa líbyjskej armády v Čade Quadi Doum padla. Útok viedol opäť Djamous. Hustá sieť mínových polí, 5 000 vojakov, delostrelecké, mechanizované aj letecké jednotky padli za obeť malej skupine čadských vojakov bojujúcich proti presile, ktorí boli vyzbrojení terénnymi vozidlami a raketami Milan. Za prvé tri mesiace roku 1987 3 000 líbyjských vojakov padlo, bolo zajatých či dezertovalo. Zároveň došlo k ohromným stratám na technike. Neraz sa stalo, že líbyjské lietadlá boli poslané aby zničili ťažkú techniku ktorá padla do rúk čadskej armáde. Morálka bola na katastrofálnej úrovni. Mnohí líbyjskí vojaci v bitke o Quadi Doum zomreli keď utekali pred čadskou armádou cez svoje vlastné mínové polia.

Pád Quadi Doum mal vážne dôsledky. Líbyjská armáda zostala v podstate bez spojencov izolovaná v cudzej krajine, navyše teraz už bez možnosti leteckého krytia. Líbyjská ofenzíva dokázala schopnosť malej a mobilnej armády bojovať proti „armáde železa“. Samozrejme je ale potrebné disponovať takými veliteľmi ako Djamous. Líbyjská armáda sa stiahla k hraniciam. Zhruba tritisíc vojakov (medzi nimi aj tí čo prežili Yuadi Doum) sa stiahli do mesta Maatan-as-Sarra ležiaceho na sever od hraníc. Tento akt mal aj symbolický význam, poukazujúci na vyhnanie líbyjskej armády. Kaddáfí ale samozrejme hovoril o víťazstve, ktoré poskytlo líbyjskej opozícii možnosť zaujať svoje miesto na politickej scéne. Habré si upevnil kontrolu nad krajinou, a vojna zatriasla pozíciou Líbye v regióne. Svoju úlohu zohrali aj USA, ktoré uvažovali o možnosti využiť Čad na zosadenie Kaddáfího ktorý v tých časoch predstavoval jedného z popredných nepriateľov USA. Reaganova vláda poskytla Habrému štedrú pomoc v podobe napr. 32 mil. dolárov, pričom poskytla Čadu aj moderné protilietadlové rakety Stinger.

Boje boli znovu obnovené v auguste. To už bola situácia plne pod kontrolou čadskej armády. Ťažké boje prebiehali o Aouzou, pričom líbyjská armáda prišla o ďalších vojakov a materiál. Líbya odpovedala bombardovaním čadských miest, no tentoraz sa už neodhodlala k útokom ďaleko na juh. Lietadlá navyše spravidla lietali v značných výškach kvôli rastúcej schopnosti čadskej armády brániť sa leteckým útokom. Čad žiadal o letecké krytie francúzskymi lietadlami, no jeho požiadavku prezident Francois Mitterrand odmietol.

Avšak ani čadská armáda nebola neporaziteľná. Po sérii úspešných protiútokov boli čadské jednotky vytlačené z mesta Aouzou. Letectvo opäť bolo schopné poskytovať podporu pechote. Letecké útoku boli smerované tesne pred útočiace jednotky pozemných jednotiek. Šlo o prvé víťazstvo Líbye na zemi odkedy čadská armáda začala používať svoju taktiku využívajúcu mobilitu terénnych vozidiel. Z mesta sa teda nakoniec stiahlo aj posledných štyristo čadských vojakov. Líbya sa taktiež začlenila do svojej vojenskej mašinérie ľahké jednotky schopné účinnejšie pôsobiť v púštnych oblastiach. Kaddáfí navyše dopravil na miesto bojov aj novinárov zo sveta, takže správy o líbyjskom víťazstve obleteli celý svet.

Habré to samozrejme nemienil nechať len tak. 5. septembra došlo k ďalšiemu prekvapivému prepadu. Tentoraz bola obeťou letecká základňa Maaten al-Sarra. Útok dopadol podľa prianí čadského velenia. Tisíc líbyjských vojakov padlo, tristo bolo zajatých a stovky ďalších museli utiecť do okolitej púšte. Na základni boli vrtuľníky Mi-24, lietadlá Su-22, Mig-23 MiG-21. Čad oznámil, že 32 z nich bolo zničených pred tým ako sa vojská stiahli.

Reakcia zahraničia na útok už ale nebola také priaznivá. Francúzsko odmietlo poskytovať informácie a podporu čadskej armáde. Francúzsky minister obrany André Giraud oznámil, že Francúzsko nebolo nijak zapletené do útoku, a nebolo o ňom ani informované. USA zato nezdieľali francúzsky postoj, a privítali čadský útok.

Kaddífí si uvedomoval silnejúcu domácu opozíciu, demoralizáciu armády aj medzinárodný tlak. Pochopil, že je čas ukončiť boje, aj za cenu uznania porážky. Habré na tom tiež nebol tak dobre ako sa mohlo zdať. Postoj Francúzska k poslednému útoku bol jasným signálom k tomu, že nie všetci čadskí spojenci na medzinárodnej politickej scéne sú ich bojom nadšení, a neschvaľujú ďalšie podobné akcie. Organizácia Africkej Jednotky pod vedením zambijského predsedu Kennetha Kaunda dojednala zastavenie paľby ktoré bolo dohodnuté na 11. septembra. Následky vojny sa ukázali byť len obmedzené. V máji roku 1988 Kaddáfi dokonca uznal Habrého ako čadského prezidenta, pričom tento krok označil za dar Afrike. 3. októbra krajiny nadviazali diplomatické styky. Ešte ostávalo vyriešiť otázku pásu Aouzou na pohraničí týchto dvoch krajín. 3. septembra 1994 bolo súdom rozhodnuté, že ide o časť severného Čadu. Na čadsko-líbyjských hraniciach zavládol konečne mier.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Poslední aktualizace 17. 1. 2010