Útok na letisko Maaten al-Sarra (1987)

Útok na letisko Maaten al-Sarra
Satelitní snímek letiště Maaten al-Sarra v Libyi. (Zdroj: Maps.google.com.)

Útok na líbyjské letisko Maaten al-Sarra bol vedený čadskou armádou, a predstavoval jednu zo zásadných udalostí v čadsko-líbyjskej vojne. Úlohou prekvapivého útoku ku ktorému došlo 5. septembra 1987 bolo pripraviť líbyjské vojská o ich totálnu vzdušnú nadvládu. Tá bránila v rozvinutí čadských vojenských operácií v oblasti. Aj keď útok bol mimoriadne trúfalý, čadským veliteľom sa vyplatil. Líbya utrpela potupnú porážku ktorá ju dotlačila k podpísaniu dohody o zastavení paľby dňa 11. septembra.

Líbya sa vojensky angažovala na území Čadu od roku 1983. Cieľom intervencie bolo podporiť povstalcov z GUNT bojujúcich proti prezidentovi Habrému. Francúzska intervencia obmedzila líbyjský vplyv po 16. rovnobežku (tzv. Červená línia). Do roku 1986 sa toho veľa neudialo. Vtedy sa ale ozbrojenci z GUNT obrátili proti líbyjským vojskám. V decembri sa Habré rozhodol situáciu využiť a nariadil svojim vojskám aby zaútočili na líbyjské pozície v severnom Čade. Začalo to útokom na Fada, potom B´ir Kora a Quadi Doum. Po každom útoku si čadskí vojaci pod velením Hassana Djamousa pripísali na zoznam ďalšie veľké víťazstvo.

Francúzsko sa snažilo obmedziť čadské vojenské akcie. To ale nemalo žiadny efekt. Habré chcel situáciu plne využiť a chcel vypudiť líbyjské vojská. Čadskú oblasť Aouzou sa im podarilo získať 8. augusta. Avšak už 28. augusta stratili kontrolu nad oblasťou. To bolo dôsledkom aj toho, že Francúzsko odmietlo poskytnúť letecké krytie čadským vojskám.

Avšak Habré si bol vedomý prichádzajúcej líbyjskej ofenzívy. Preto zavčas Djamousa a jeho najlepšie jednotky stiahol do bezpečia aby si ich “šetril“ na ďalšiu ofenzívu. Chápal, že najväčšou výhodou Líbye je neobmedzená vzdušná nadvláda. Aby túto hrozby eliminoval nariadil Djamousovi aby zobral 2 000 vojakov a zaútočil na najväčšiu líbyjskú základňu v oblasti. To bola Maatel al-Sarra ležiaca v Líbyi, takmer sto kilometrov za hranicami. Francúzsky prezident navyše 3. septembra vyhlásil, že francúzske jednotky už naďalej nie sú viazané ani len Červenou líniou.

Čad zatiaľ rozbehol prípravy na útok o ktorom Líbya verila, že je snahou o znovu získanie Aouzou. Avšak namiesto toho, aj vďaka satelitným snímkam ktoré dodali USA, sa veľká skupina čadských vojakov nepozorovane dostala až do Líbye, a 5. septembra zaútočili na Maaten al-Sarra. Zaskočené bolo aj Francúzsko, ktoré ihneď odmietlo, že by poskytlo logistickú či spravodajskú podporu. Aby sa Djamous neprezradil, viedol svojich vojakov pozdĺž vádí. Do karát mu hralo aj líbyjské podceňovanie potreby hliadok. Hranice prekročili na severozápade a potom pokračovali pozdĺž hraníc smerom na východ. Keď si ich aj niekto všimol, a bolo by prinajmenšom zarážajúce keby sa tak nestalo, zjavne postupujúcu armádu nepovažovali za nebezpečnú...

Obrancovia koniec koncov mali dôvod si veriť. Na základni bolo okolo 2 500 obrancov. Nachádzala sa tam tanková brigáda, delostrelectvo poskytovalo palebnú podporu a základňa bola dobre bránená sieťou pevnôstok. Avšak čadský útok aj napriek tomu všetkému obrancov základne doslova prevalcoval. Líbyjský velitelia totálne zlyhali pri príprave obrany základne. Vojaci neboli pripravení na útok, a už vôbec nie na útok takého nepriateľa akým boli čadskí vojaci. Možno by odrazili útok tankovej brigády. Avšak Djamous mal svojich vojakov na džípoch ktoré sa rýchlo pohybovali aj ťažkým terénom a svojimi zbraňami ničili jedno postavenie za druhým. Zatiaľ čo čadské straty boli minimálne (65 mŕtvych a 112 zranených), podľa niektorých zdrojov bolo na strane až 1 713 mŕtvych, 300 zajatých, a stovky ďalších vojakov museli utiecť do púšte. Avšak to nebol dôvod kvôli ktorému sem Djamous prišiel. Keď získali kontrolu nad základňou začali ničiť všetko vybavenie ktoré nevedeli zobrať so sebou. To zahrňovalo okolo 70 tankov, 30 BVP, osem radarových postavení, množstvo protilietadlových prostriedkov a prinajmenšom 26 lietadiel a vrtuľníkov, vrátane 3 MiG-23, 1 Mi-24 a 4 Mirage. Taktiež zničili dve dráhy ktoré letisko malo. Keď bolo po všetkom, v noci 6. septembra kolóna vozidiel opustila základňu so zhasnutými svetlami a vrátila sa do Čadu. Čadská vláda neskrývala radosť a vyhlásila, že toto víťazstvo musí byť zapísané zlatými písmenami do knihy veľkých víťazstiev.

Kaddáfí najprv obviňoval Francúzsko. Rozhodol sa poslať do boja svoje najlepšie bombardéry – ruské Tu-22. Jedna dvojica zaútočila na hlavné mesto N´Djamena a druhá dvojica na Abéché. Útok nebol nijak extra úspešný – jedno z lietadiel útočiacich na hlavné mesto bolo zostrelené Francúzmi a druhé bolo donútené sa otočiť skôr než zhodilo bomby. To Kaddáfího ešte viac naštvalo, a začal ešte ostrejšie napádať USA a Francúzsko. Útok na Maaten al-Sarra označil za spoločnú agresiu USA a Francúzska proti Líbyi.

USA sa nijak netajili radosťou nad útokom proti Líbyi. Išlo ale hlavne o morálnu podporu, a nie priznanie participácie na útokoch. Francúzsky postoj bol ale iný. Minister obrany Andre Giraud vyjadril hlbokú ľútosť nad eskaláciou napätia. Netajil sa obavami nad tým, že útok môže byť len prvým krokom k vojne omnoho väčším rozmerov ako doposiaľ. Faktom ale je, že týmto útokom si Čad vydobyl rešpekt Líbye, a 11. septembra bolo vyhlásené obojstranné zastavenie bojov. Aj keď miestami ešte dochádzalo k potýčkam, vojna de facto skončila. Líbya bola demoralizovaná, a v očiach svetovej verejnosti rozhodne nepatrila medzi “tých dobrých“. Útok na Maaten al-Sarra bol rozhodne učebnicový príklad pokorenia štátu (a nielen armády) spojený s obdivuhodným využitím asymetrickej taktiky. Avšak ostáva nedocenený. Ľudia omnoho viac obdivujú špeciálne operácie krajín ako USA ktoré vyžadujú ohromné náklady, a pritom aj keď v Iraku a Afganistane sily USA či NATO vo všeobecnosti vykonali už stovky úspešných misií, neviedli k definitívnemu víťazstvu. Samozrejme boj proti Líbyi a Talibanu je v mnohom diametrálne rozdielny, avšak myšlienka nutnosti strategického, a nielen taktického víťazstva zostáva. A cesta k nemu je niekedy kratšia ako sa zdá. Treba ju ale nájsť.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 28. 6. 2008