Únos školského autobusu v Ordžonikidze, Sovětský svaz (1988)

Specnaz výcvik
Ruské špeciálne jednotky počas výcviku. (Zdroj: PhotoBucket.com.)

Sovietsky zväz disponoval prepracovaným aparátom vnútornej bezpečnosti, čo malo mimo iné za následok nízku šancu vzniku teroristických organizácií. No i tak dochádzalo k teroristickým útokom, ktorých páchateľmi boli zväčša ľudia bez politických cieľov. K takémuto útoku došlo aj koncom roku 1988 v Ordžonikidze pri Vladikaukaze.

Na 1. November 1988 mali žiaci 4.G triedy na pláne návštevu tlačiarne. Keď začalo vyučovanie v sprievode učiteľky vyšli von zo školy kde ich už čakal autobus. Keď vošli dnu jeden z mužov vovnútri sa postavil a oznámi im, že sú rukojemníkmi. Únoscovia boli dohromady štyria. Neboli nijak špeciálne vyzbrojení, všetko čo mali sa dalo bežne získať. Bola to jedna lovecká puška, dýka a nôž.

Autobus sa vydal na cestu na jedno z mestských námestí. Keď sa začali o zvláštnom autobuse množiť správy bolo na námestie vyslané vozidlo milície. Autobus stál uprostred námestia so zakrytými oknami. Keď došiel milicionár bližšie ozval sa hysterický hlas vyhrážajúci sa streľbou. Muž potom žiadal vysielačku kvôli komunikácii. Veliteľ milicionárov teda neozbrojený prišiel k autobusu odovzdať vysielačku. Únosci poslali dieťa, aby vysielačku prevzalo. Tak sa zistilo, že v autobuse sú deti.

Najmä z televízie sme zvyknutý na pravidlo nevyjednávania s teroristami, no to v tomto prípade rozhodne neplatilo. Bezpečnostné zložky vedeli, že hrajú v prvom rade o čas, a tak sa ihneď začalo vyjednávať. Zúčastnil sa dokonca sám zástupca ministra vnútra. Práve jemu teroristi povedali svoje požiadavky: zbrane, peniaze v dolároch, a lietadlo, do ktorého sa vojde celý autobus. S ním chceli odletieť do nejakej krajiny, kde by sa mohli cítiť bezpečne. Navyše požadovali prepustenie dvoch väzňov. Vyjednávači dostali 40 minút na rozmyslenie.

V reakcii na únos bol založený krízový štáb, ktorý mal v čele samotného predsedu Komunistickej strany. Darilo sa získavať stále viac a viac informácií. Únoscov malo byť nakoniec až osem. Pod každým sedadlom mal byť trojlitrový kanister s benzínom. Prvým úspechom vyjednávačom bolo, že deti dostali teplé oblečenie a jedno výmenou za efedrin (alkaloid so širokým využitím v medicíne, no aj rozsiahlymi vedľajšími účinkami, pôsobí stimulačne na nervovú sústavu, odstraňuje únavu, vyvoláva eufóriu a pomáha mobilizovať sily).

Situácia sa zhoršovala, nakoľko jediné lietadlo, do ktorého sa zmestil autobus bol Il-76, a ten na tamojšom letisku nemohol pristáť. Teroristi teda zamierili do Minerálnych Vod. V sprievode milície vyrazili o 20:15. Cestou vyzdvihli vo väzení svojho kamaráta Krivonosova výmenou za jedno dievča.

Samozrejme plánom na oslobodenie rukojemníkov nebolo splnenie všetkých požiadaviek únoscov. V Moskve pod velením Zajceva už hodinu po únose o 18:30 dostala protiteroristická jednotka Alfa rozkaz presunúť pohotovostnú jednotku do Minerálnych Vod. O 55 minút neskôr sa oddiel dvadsiatich elitných príslušníkov jednotky presunul na letisko Vnukovo. O 22:53 ich Tu-154 pristál v meste, čím získali pred únoscami náskok.

Medzičasom špecialisti z KGB začali pracovať na rôznych plánoch na záchranu rukojemníkov. A rátalo sa doslova s každou alternatívou. Preberali sa možnosti prepadu autobusu na rôznych miestach letiska, prepady rôznych typov lietadiel (okrem Il-76 sa cvičilo aj na Tu-154). Jeden z väzňov, ktorého prepustenie únosci požadovali, bol v Taškente, takže ďalšia dvadsiatka mužov bola poslaná do Taškentu.

2. novembra ráno autobus dorazil na letisko. Zastal v blízkosti lietadla, ktoré tam na nich čakalo. Začali ďalšie pokusy o vyjednávanie. Únosci pristúpili na to, aby boli okolo pol šiestej prinesené do autobusu teplé nápoje. Medzitým si teroristi vybrali ako cieľovú destináciu Izrael. Moskva sa hneď spojila s Tel Avivom. Izrael mal svoje trpké skúsenosti s terorizmom, a tak nakoniec súhlasil.

Vodca únoscov menom Jakšijanc požadoval dva milióny dolárov. Tie na letisko doniesli muži zo skupiny Alfa. V tomto momente sa ale pokusy o vyjednávanie začali rozpadať. Únosci prestali plniť sľuby a požadovali stále viac. Ako záruku bezpečnosti požadovali Raisu Gorbačovovou, čo bolo samozrejme neprípustné. Jakšijanc potom žiadal, aby s ním odišla aj jeho žena a dcéra. Zrejme medzi nimi neboli najlepšie vzťahy, pretože ona spočiatku odmietala. Nakoniec sa nechala presvedčiť, no jej rozhovor s mužom situáciu nijak nezlepšil.

Potom prišla požiadavka na zbrane. Vyjednávači chceli, aby nad tým prestali únosci uvažovať, a radšej ponúkli posádku lietadla výmenou za rukojemníkov, čo ale únosci rýchlo odmietli. Ďalším tromfom mal byť otec jedného z únoscov, ale ani on nedokázal únoscov priviesť k rozumu. Po šestnástich hodinách bola situácia na mŕtvom bode. Moskva nakoniec povolila, aby únosci dostali štyri pištole Makarov a jeden kalašnikov. Zbrane odovzdali dvaja príslušníci KGB, z toho jeden z Alfy. Agent Šeremetev požiadal o možnosť nahliadnuť do autobusu, v čom mu bolo vyhovené. Vďaka tomu KGB získala konečne úplný prehľad o situácii v autobuse.

No situácia sa stále zhoršovala. Únosci napr. odmietli prepustiť výmenou za zbrane časť rukojemníkov, čo bolo porušením dohody. Až neskôr prepustili štyri dievčatá a po chvíli ďalšie dve. Vyjednávačom sa postupne podarilo dostať z autobusu až dvanásť detí. Potom požadovali únosci ďalší efedrin, za čo prepustili ďalších rukojemníkov. Vyjednávačom sa teda aj napriek mimoriadne komplikovaným podmienkam ich práca darila. Krátko po druhej poobede posádka lietadla vošla do autobusu aby ich únosci skontrolovali. Avšak potom teroristi opäť porušili dohodu. Zvyšných jedenásť rukojemníkov vzali so sebou do lietadla. Podplukovník Šeremetev zamieril rovno do lietadla a ponúkol sa výmenou za rukojemníkov. Jakšijanc ale trval na tom, že pred odletom musí prísť jeho žena, a chcel ďalší efedrin. Tá sa nakoniec podvolila, no únosci rukojemníkov aj tak neprepustili.

Nakoniec pristúpili únosci na výmenu rukojemníkov za dôstojníka KGB. Tak sa tajnej službe ešte viac otvorilo pole pôsobnosti, a úloha záchrany rukojemníkov bola fakticky splnená. Ešte bola rada na peniazoch. O štvrť na štyri už boli teroristi nervózni, a vyhrážali sa, že ak nedostanú peniaze do piatich minút, lietadlo vyhodia do vzduchu. Členovia protiteroristickej jednotky dúfali, že teroristi pošlú rukojemníkov preč z kabíny aby vyzdvihli peniaze. To sa ale nestalo, a tak krátko pred štvrtou lietadlo nakoniec odletelo do Izraela.

V Izraeli pristáli o trištvrte na sedem. Po vyše polhodine čakanie nakoniec teroristi vystúpili von z lietadla. Čakali, že ich prijme úplne iný svet ako ten, ktorý poznali, a nemýlili sa. No nie všetko šlo podľa ich plánov. Očakávali, že miliónovým úplatkom si zaistia voľnú cestu do Juhoafrickej republiky. Tu sa im prestalo dariť, pretože sa ocitli v izraelskom väzení ešte skôr, než si uvedomili, čo sa deje.

Na druhý deň, 3. novembra, dostalo jedenásť mužov z Alfy rozkaz pripraviť sa na cestu do Izraela kde mali prevziať zajatcov. Mali pri sebe pištole Makarov so špeciálnou muníciou, ak by došlo k najhoršiemu. Skupina spolu s niekoľkými ďalšími agentami KGB krátko pred jednou popoludní odletela so strojom Tu-154 z letiska Vnukovo-2. V Tel Avive boli krátko pred pol piatou.

Nasledovali rozhovory s izraelskou stranou a vydaní väzňov. Izrael si kládol podmienku, že teroristi nemôžu dostať trest smrti, pretože ten je v Izraeli zakázaný. Rusi súhlasili, a väzni im boli vydaní. Boli ešte podpísané nevyhnutné dohody, a potom sa teroristi nedobrovoľne vydali späť do svojej vlasti. Súd sa konal v marci 1989. Vodca teroristov dostal pätnásť rokov, a členovia jeho týmu o niečo menšie tresty. Gorbačov niekoľko mužov zúčastňujúcich sa celej akcie neskôr vyznamenal. Táto operácia je učebnicovým, no bohužial nie príliž známym, príkladom toho, ako môže vypadať profesionálna práca protiteroristického týmu. Nie všetko musí končiť výbuchmi a streľbou. Sovietska tajná služba zvládla jednu z najťažších operácií na záchranu rukojemníkov bez jediného výstrelu.

Referencie

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 10. 2. 2010