Afganská občianska vojna 1989 - 1992

Mnohí ľudia žijú v mylnej predstave, podľa ktorej sa vojna v Afganistane po odchode sovietskej armády skončila. Pravda je taká, že vojna plynule pokračovala, akurát bez jedného z aktérov. Túto občiansku vojnu môžeme rozdeliť do niekoľkých období. Tento článok sa venuje obdobiu medzi rokmi 1989 a 1992, presnejšie obdobiu od odchodu sovietskej armády po pád vlády ktorú po sebe sovietska armáda zanechala.

Vo februári 1989 americké tajné služby očakávali “rýchly proces“ s afganskou vládou. Predpokladalo sa, že tá vydrží tri až šesť mesiacov. Dnes, s odstupom času, sa môžeme zamyslieť nad tým, prečo sa tak nestalo. Treba podotknúť, že pred odchodom sovietskej armády prebiehal v podstate čisto partizánsky boj. Aby mohli povstalci zvrhnúť vládu, chýbal tu ešte jeden zásadný element. Nedošlo totiž k premene partizánskej armády (partizánskej formy boja) na regulárnu armádu (regulárnu formu boja). Sovietska armáda nebola vojensky donútená stiahnuť svoje vojská, nebojovalo sa o rozsiahle územia. A práve schopnosť vojensky udržať kľúčové body infraštruktúry, no nie poraziť povstalcov, poznamenala prvé tri roky občianskej vojny.

Okrem samotného zanedbania nutnosti evolúcie v spôsobe boja boli ignorované aj mnohé dôležité čísla. Armáda mama totiž k dispozícii v tých časoch ešte relatívne modernú výzbroj v nemalých množstvách. Malo ísť o 1 568 tankov, 828 BVP a OT, 4 880 delostreleckých systémov, 126 lietadiel a 14 útočných helikoptér. K tomu ešte treba dodať, že Sovietsky zväz bohato zásoboval krajinu ďalšou technikou. Pomoc mala ročne hodnotu dve až šesť miliárd dolárov. No a svoju rolu zohrali svoju úlohu aj doslova tisíce rakiet Scud, o ktorých ešte bude reč. Okrem armády samotnej treba spomenúť početné milície. Najužitočnejšie boli milície Jozjani pod velením Abdula Rašída Dostuma. Jeho 40 000 mužov pochádzajúcich prevažne z uzbeckej menšiny tvorilo oficiálne 53. pešiu divíziu. Po roku 1989 šlo v podstate o jedinú jednotku tejto veľkosti schopnú viesť komplexné vojenské ofenzívy.

Na jar 1989 ešte vláda nejavila žiadne známky úpadku. Amerika a Pakistan sa teda rozhodli, že je potrebné povstalcov posúriť do ráznej akcie. Architektmi operácie boli americký veľvyslanec v Pakistane Robert B. Oakley a nový šéf pakistanskej tajnej služby ISI Hamid Gul. Cieľom operácie sa malo stať mesto Džalalabad. Šlo vlastne o prvý pokus o už spomínaný nutný prechod ku konvenčnému boju. Avšak povstaleckí velitelia ako napr. Abdul Haq kritizovali snahu o dobytie takého veľkého cieľa. Avšak podporovatelia povstalcov, pre víťazstvo hocijakými metódami kľúčoví, mali svoje dôvody, prečo chceli konvenčné víťazstvo. Američania chceli Sovietskemu zväzu vrátiť jeho pomoc komunistom vo Vietname. Pakistan si sľuboval, že bude môcť zriadiť alternatívnu vládu, ktorá by mohla vystupovať na politickej scéne, a mesto malo byť provizórnym sídlom. Mali vybrané aj osoby: Abdul Rasul Sajaf mal byť premiérom a Gulbuddin Hekmatjar ministrom zahraničných vecí.

Na útok bolo vyčlenených 10 000 povstalcov. Prevažne šlo o Afgancov, no našli sa medzi nimi aj cudzinci. Podporu im poskytovalo aj niekoľko kusov ukoristenej techniky, napr. tankov T-55 (Rusi v tých časoch už mali k dispozícii aj tanky T-72, ale nepoužívali ich. Mali totiž nízky max. námer hlavne, takže v horskom teréne na niektoré ciele nemohli jednoducho z dolín strieľať. Navyše ich hlavne vydržali menší počet výstrelov ako hlavne T-55 či T-62, teda neboli hlavné na palebnú podporu. T-72 bol skonštruovaný na boj proti tankom, s ktorými sa v boji nestretávali, a vôbec nevyhovovali podmienkam boja).

Útok úspešne začal 5. mája. Bola dobytá dedina Samarkhel a letisko. Avšak potom narazili na pozície 11. divízie v dobre vybudovanom obrannom systéme s hustou sieťou zákopov a mínových polí. Vláda sa nehanbila nasadiť ani svoje letectvo, a to denne vykonávalo 100 až 120 výpadov proti povstalcom. Za zmienku stoja stroje An-12 prispôsobené na zhadzovanie bômb (s niečím podobným sa možno stretnúť aj dnes, údajne napr. v Darfúre). Dôležité je poznamenať, že stroje lietali vo veľkých výškach, mimo dosah rakiet Stinger, ktoré mali povstalci, a vďaka nižšej letovej rýchlosti než akú majú prúdové bombardéry boli schopné lietadlá z tejto výšky schopné presnejšieho bombardovania. Vláda mala taktiež k dispozícii submuničné bomby (aspoň dúfam že je to výstižný názov, možno ich poznáte pod anglickým názvom cluster bombs, dnes sa o nich hovorí stále viac a viac). No a aby toho nebolo málo, tri batérie rakiet Scud rozmiestnené pri Kábule a obsluhované sovietskymi poradcami vypálili 400 balistických striel. Tie ale zrejme nemali až taký psychologický účinok, ako by si boli priali (to ale neznamená, že nespravili svoje).

Jednou z nevýhod, ktorá vyplývala z nezvládnutia konvenčného boja, bol fakt, že povstalci operovali v skupinkách a neboli schopný koordinovaných akcií potrebného rozsahu. Do polovice mája neboli schopní preniknúť obrannými líniami a vyplytvali ohromné kvantá munície. V júli dokonca stratili dedinu Samarkhel. Mesto bolo pevne v rukách vojsk prezidenta Nadžibullaha. Povstalci stratili podľa odhadov okolo 3 000 mužov.

Bitka o Džalalabád dokázala, že Američania a Pakistanci sa mýlili keď očakávali, že afganská armáda nie je schopná účinne bojovať bez pomoci sovietskych vojsk. Vláda získala mnoho, hlavne priaznivcov. Doposiaľ prevládal názor, že vláda je v boji bez šance. Teraz prišla vlna eufórie. Víťazstvo ale neznamenalo schopnosť vysporiadať sa s povstalcami, aj keď mnohí z povstaleckých veliteľov sa obrátili na stranu vlády. Podľa slov dôstojníka ISI Mohameda Jousafa, „džihád sa nikdy nespamätal z Džalalabádu“.

Neúspech navyše znamenal koniec kariéry šéfa ISI Gula, ktorého vystriedal generál Šamsur Rahman Kallu. Ten presadzoval osvedčené formy podpory povstalcov. Ďalšia rana pre povstalcov ale už došla z iniciatívy afganskej vlády. Tá si zobrala na mušku povstalecký komplex v Paghman. Celé to začalo ukážkou sily – využitím ohromnej palebnej sily, najmä letectva. Nakoniec koncom júna za značnej podpory Dostumových milícií boli povstalci vyštvaní. Po sovietskom odchode sa očakával „veľký tresk“, ten ale nedošiel. Armáda ostala bojaschopná, a schopná prevziať iniciatívu. Sovietsky zväz bol schopný udržiavať status quo aj bez masívneho nasadenia vlastných vojenských síl.

Povstalci získali len jedno jediné významné víťazstvo. Po jedenástich rokoch padlo mesto Khost. Dobyl ho Džalaluddin Haqquani, a to 11. apríla 1991. Mesto ale zďaleka nemalo taký význam ako Džalalabád a vláda by ho pri udržiavaní doterajšieho trendu mohla získať späť. V tom sa ale začal prejavovať problém, ktorý mal zapríčiniť pád afganskej vlády.

Možno opitý úspechmi, alebo jednoducho neuvedomujúc si riziká, vláda sa začala štiepiť. Keďže vláda bola komunistická, a teda v krajine pôsobila jedna jediná významná politická strana, laik by mohol byť prekvapený. No väčšina ľudí si je vedomá toho, že snáď v každej komunistickej strane sú vnútorné trenice o získanie moci. A nakoľko je vnútro týchto strán starostlivo odizolované od obyvateľstva, trenice môžu nabrať priam nový rozmer. Ale späť k téme: problémom bol tradičný boj dvoch frakcií – Khalq a Parcham. Minister obrany Šahnawaz Tanai (Khalq) nesúhlasil s prezidentom (Parcham), ktorý chcel dosiahnuť s povstalcami mier (mal dokonca povstalcom čo navrhnúť – „zbavil sa“ sovietskej armády). Tanai sa spojil s Haktatjarom. 6. marca 1990 došlo k pokusu o prevrat, ktorý ale zlyhal, hoci sa takmer podarilo zabiť prezidenta. Tanai ani Haktatjarom nemohli zostať v Afganistane, ušli teda do Pakistanu. Následne sa prezident zbavil všetkých čo podporovali bývalého ministra vnútra. Nasledovali ale boje, ktoré sa točili najmä okolo letísk, a vláda stratila cenných 46 lietadiel. Prezident si ale upevnil moc v krajine, a podporu hľadal u osobných spojencov. Došlo ale k ďalšiemu prehĺbeniu rozporov medzi klanmi strany.

Problémy ale neboli len politické, ale aj ekonomické. Krajina de facto žila z pomoci sovietskeho zväzu. Plyn, tvoriaci jedinú významnú zložku exportu, sa minul ešte pred rokom 1989 (aj dnes sú v podstate jediným významným artiklom ktorým Afganistan “prispieva“ na medzinárodný trh drogy...). Sovietsky zväz ročne dodával okolo 230 000 ton jedla, no potom sa aj ten dostal do vlastných problémov, ktoré mali vplyv na dodávky.

Po tom, ako v auguste 1991 nastúpil do úradu Jelcin bolo to oficiálne – pomoc sa bude krátiť. V januári 1992 letectvo, na ktorom bol režim tak závislý, bolo de facto úplne uzemnené kvôli nedostatku paliva. Počet dezertérov sa zvýšil o 60%, na čom sa podpísali aj nedostatočné prídely potravín. Milície začali plniť úlohy regulárnej armády, vláda ich ale nedokázala materiálne zabezpečiť. Nakoniec aj lojalita milícii začala upadať. Najväčšou ranou bolo, keď sa po rozhovoroch medzi Dostumom a Massoudom milície pridali na stranu povstalcov. Vláda prišla o všetky tromfy. Detinský vnútorný rozpor, spolu s totálnym zastavením ruskej podpory znamenal začiatok konca. Afganský prezident bol donútený rezignovať.

Jedna z hlavných právd naštrbujúcich obraz ťažko bojujúcej vlády je fakt, že počas celej vojny vysokí komunistickí funkcionári boli v kontakte s povstaleckými veliteľmi zo svojej etnickej skupiny. Fungoval systém službičiek „raz ty mne, raz ja tebe“. Počas prítomnosti sovietskej armády bolo nutné dodržiavať isté medze, no po jej odchode prepukol problém naplno a režim stratil všetok svoj kredit.

V polovici januára 1992 sa generál abdul Momin spolu s ďalšími nepaštúnskymi veliteľmi obával, že budú zbavení svojich funkcií. Strážili severní prístup do Kábulu cez Mazér-e-Šarif a hraničný priechod Hairatan. Situácie sa ujal Dostum. Spolu s Massoudom uzavreli zmluvu s veliteľom ismailskej komunity Sajjerdom Mansourom z baghlanskej provincie, ďalším vplyvným veliteľom. 21. marca ovládali títo traja spojenci rozsiahle územia na severe a severovýchode zahrňujúce deväť provincií. Keď sa tak stalo, medzi ich pozíciami a hlavnou leteckou základňou Bagram neboli žiadne vládne vojská schopné klásť odpor. V polovici apríla sa základňa vzdala Massoudovi. Základňa leží len 70 kilometrov od Kábulu, ktorý bol teraz takmer úplne bezbranný.

18. marca Nadžibulláh, ktorý už ajtak nemal dohromady žiadnu moc, ukončil svoju politickú kariéru. Vláda sa rozpadla na niekoľko frakcií otvorene bojujúcich o moc. Exprezident chcel 17. apríla utiecť, no letisko bolo pod kontrolou dostumových vojsk. Uprednostnil teda utečenecký program OSN, kde zostal až do roku 1995. Skupina z frakcie Parcham sa sama označila za novú vládu, no akurát na to, aby odovzdala povstalcom moc. Mestá začali zo sériou kapitulácií: 17, apríla Kunduz, ako aj letecká základňa Šindand a celá provincia Helmand, 20. apríla sa povstalci dočkali kapitulácie Džalalabádu, 21. apríla Kandahár a 22. apríla Gardez.

Massoud sa nevedel dočkať, kedy potiahne na Kábul. Avšak na niečo také nebol vypracovaný plán. Bolo isté, že mesto bude bojovať. V politickom zmätku sa sformovala nová vláda. Hekmatjar, premiér, nebol ochotný prijať vojenskú nadvládu Massouda, a tak jeho milície Hezbi Islami rozviazali spojenectvo s veliteľom vojsk ministerstva vnútra Razom Mohamedom Paktinom a začali obsadzovať Kábul. Tak vlastne donútili Massouda, aby vojensky obsadil mesto on.

A tak sa stalo, že bez premysleného plánovania vstúpili do mesta rôzne milície z rôznych smerov. Prvé miesto patrilo milíciám Hezbi Islami a ich útoku z juhu. Ponúkli účasť aj skupinám ako Khalis či Harakat-Inqilab-i-Islami, no ich podpory sa nedočkal. Útočníkov síce mali prevahu v počte, ale v ničom inom. Strategická výhoda nebola na ich strane a s technickým zabezpečením to tiež vypadalo biedne. Mali akurát štandardné zbrane AK-47 a RPG-7, k tomu akurát nedostatočný počet zbraní, ktoré ukoristili od armády cestou k mestu. Po vjazde do mesta nenarazili na žiadny odpor a v rádiu vyhlásili, že „levy vstúpili do mesta, aby oslobodili jeho ľudí“. V tých chvíľach sa ale na severe mesta objavili Massoudove milície Jamiat Islami.

Massoud mal rozhodne čím bojovať. Cestou vybielil základne Bagram, Charikar, Takhar, Kunduz, Fajzabad a niekoľko ďalších na severe krajiny. Milície Jimbiš sa pridali taktiež, ako aj vláda zostvená v vetvy Pachram uprednostnila Massouda. Všetci príslušníci tejto vetvy utiekli do oblastí, ktoré kontroloval Massoud. Ten získal prístup k skladom s ohromnými počtami ťažkej techniky, rakiet Scud, či lietadiel MiG-21.

Milície Hezbi Islami mali veľmi zlé postavenie, pretože všetky kľúčové body mesta, ako letisko, prezidentský palác, ministerstvo obrany, sídlo vlády či iné budovy boli ďaleko na severe, na severnom brehu rieky Kábul. Jamiat Islami rýchlo získali kontrolu nad týmito centrami. Hezbi Islami získami kontrolu nad ministerstvom vnútra a spravodlivosti, ale odstrelovanie ich vypudilo a stovky bojovníkov zomreli či padli do zajatia. Medzi nimi bolo aj mnoho cudzincov. Paľba bola vedená aj z okolia televíznej veže, ktorá bola známym strategickým miestom v okolí Kábulu (tony munície boli vystrieľané na toto postavenie (Potom prišlo jedno americké lietadlo a jednou raketou vežu zničilo. Darmo, časy sa menia...).

V západnej časti mesta sa Hezbi Islami podarilo prekročiť rieku a dobyť oblasť Karta-e Seh. Postupovali na Kote Sangi a Kábulskú univerzitu. V tom ich ale zaskočil prekvapivý útok z areálu školy Ghazi a útočné sily boli roztrieštené na dve skupiny. Aj keď mnohí príslušníci Hezbi Islami boli v beznádejnej situácii, tvrdo bojovali celú noc, neraz do posledného dychu. Ťažké straty ale jednotky, ktoré ostali na južnom brehu donútili opustiť svoje pozície a stiahnuť sa do mesta Lógar. Tí, čo ostali na severnom brehu na mohli buď vzdať, alebo bojovať na smrť. Väčšina si, bez ohľadu na beznádejnosť situácie, vybrala druhú možnosť. Mnoho civilistov utieklo pred bojmi, no mnohí nemali to šťastie, a uviazali uprostred nemilosrdnej paľby ťažkého delostrelectva ktoré bolo nemilosrdne využívané.

30. apríla 1992 bolo v podstate dobojované. Situácia ale nebola plne pod kontrolou. Milície Hezbi Islami sa podarilo vytlačiť z mesta. Avšak ich delostrelecké postavenia ešte mali dosah na mesto, a zakrátko začala delostrelecká paľba. Ďalšou tragédiou bol prepad väznice Pul-e-Charkhi. Utieklo množstvo nebezpečných živlov. Ani politická situácia sa nedala stabilizovať. Po tom, ako povstalci prekonali svoj najväčší hendikep – naučili sa viesť regulárnu vojnu, ich roztrieštenosť zapríčinila pokračovanie občianskej vojny. Tak ako po odchode sovietskej armády, tak aj po páde vlády sa zmenilo to isté, akurát odišiel jeden hráč.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 9. 11. 2008