Vojna v Južnom Osetsku (1991 - 1992)

Vojna v Južnom Osetsku (1991 - 1992)
Vojna v Južnom Osetsku (1991 - 1992). (Zdroj: neznámý)

V lete roku 2008 mnoho ľudí prekvapil ozbrojený konflikt ktorý sa odohral pod Kavkazom. No pritom trenice o štatút Južného Osetska je dlhodobým sporom ktorý “dozrieval“ od rozpadu ZSSR. Prvý rozsiahlejší konflikt sa odohral na území Južného Osetska v rokoch 1991-1992. Gruzínske sily sa snažili udržať kontrolu nad oblasťou, zatiaľčo osetské milície sa snažili získať samostatnosť. Záujmy v oblasti malo aj Rusko, ktoré nakoniec aj sprostredkovalo zastavenie paľby. To bolo podpísané 24. júna 1992. No tak ako aj v mnohých iných prípadoch, i tentoraz zastavenie paľby riešilo len najnutnejšie problémy, avšak riešenie politického problému zostalo v nedohľadne.

História bojov v oblasti južného Kavkazu je žiaľbohu bohaté. Už po páde cára sa tu odohrávali boje medzi bolševikmi a menševikmi. No treba povedať, že vzťahy medzi etnickými Osetmi a Gruzíncami boli v týchto časoch na veľmi dobrej úrovni. Južné Osetsko je relatívne malým územím s nepočetnou populáciou. V roku 1989 tu žilo okolo 98 000 ľudí (z toho 66,61 % Osetov a 29.44 % Gruzíncov). Ďalších okolo 100 000 Osetov žilo v iných častiach Gruzínska.

Po rozpade ZSSR Gruzínsko získalo nezávislosť. K moci sa dostal Zviad Gamsakhurdia, ktorý býva často spájaný s nacionalistickou agendou. Jedným z terčov jeho politiky bol aj status autonómnej oblasti pre Južné Osetsko. Samozrejme úrady v Južnom Osetsku sa takémuto kroku bránili. Už nik neodpovie na otázku, či by obe strany postupovali rovnako keby vedeli, kam ich kroky vyústia. No práve tu sa mnohokrát hľadajú zárodky priamej etnickej konfrontácie medzi Gruzíncami a Osetmi.

Významným dátumom bol 23. november 1989. Gamsakhurdia zorganizoval v srdci Južného Osetska v hlavnom meste Tschinvali progruzínsku demonštráciu. Oseti sa snažili zhromaždeniu zabrániť. Snažili sa blokovať cesty či inak zabrániť pohybu ľudí. Celý incident vyústil v nepokoje, ktoré si vyžiadali aj niekoľko zranených. Práve po tomto incidente Oseti začali budovať zázemie na odpor, ktoré bolo spojené aj s vyzbrojovaním sa.

V 1990 sa konali voľby, ktoré boli v Južnom Osetsku de facto bojkotované. Vyhral ich Gamsakhurdia, čo bolo predzvesťou nasledujúceho vývoja. Ako odpoveď Oseti zorganizovali voľby do vlastného parlamentu. Následne Gruzínci zrušili Juhoosetskú autonómnu oblasť ako samostatnú územnosprávnu jednotku. Situácia začínala naberať rýchly spád. Príkladom boli zhoršujúce sa podmienky pre Gruzíncov žijúcich v Tschinvali. Podľa výpovedí svedkov dochádzalo k situáciám, ako napr. násilie na gruzínskych deťoch v škole, či dokonca im bolo zakázané hovoriť po gruzínsky. V decembri 1990 bolo jasné, kam situácia smeruje. V snahe zastaviť nepokoje v zárodku gruzínske a ruské bezpečnostné zložky vstúpili do Južného Osetska. Gruzínska strana mala veľmi jasnú predstavu o tom, ako situáciu riešiť. A nebolo ťažké uhádnuť, že Oseti sa s ňou nebudú ochotní zmieriť. Začali napr. tým, že veliteľa gruzínskych vojsk ministerstva vnútra manovali za starostu Tschinvali. Po tom, ako sa k týmto udalostiam pridala aj hospodárska blokáda Južného Osetska padli v podstate všetky možnosti na kľudné riešenie krízy.

Pri porovnávaní síl je hneď každému jasné, kto mal na vrch. Juhoosetské sily pozostávali najmä z milícií a dobrovoľníkov, ktorí pochádzali zo Severného Osetska, či iných častí Ruska. Bez pochýb si našli uplatnenie aj mnohí bývalí vojaci, ktorí po páde režimu ponúkali svoje služby. Pri formovaní síl odporu sa začali objavovať aj prvé informácie o podpore zo strany novovzniknutej ruskej armády, ktorá sa postupom času stále viac a viac prehlbuje až do dnešných dní.

Aj napriek nie najpriaznivejším podmienkam ale možno hovoriť o slušnom úspechu pri tvorbe milícií. Na začiatku roku 1990 mohlo Južné Osetsko postaviť do boja okolo 300 – 400 mužov ktorým chýbala postačujúca výzbroj. No za pol roka sa podarilo dať dokopy okolo 1 500 vojakov, ktorých podporovalo v prípade potreby ďalších zhruba 3 500 dobrovoľníkov. Pokiaľ ide o etnických Gruzíncov žijúcich v Južnom Osetsku, tí sa nemohli čo do sily s Osetmi porovnávať. Hlavným faktorom ktorý umožnil Osetom obstáť v boji bol fakt, že gruzínska armáda nezasiahla plnou silou. Do boja sa angažovala Gruzínska národná garda, ktorá vo vojne bojovala bola vytvorená len v januári 1991, teda krátko pred vypuknutím otvoreného konfliktu. Podľa pôvodného plánu mala predstavovať silu v počte okolo 12 000 mužov, no finančné ako aj mnohé iné problémy nedovolili realizovať pôvodnú ideu v plnom rozsahu. Jedným z mála pozitívnych dopadov bolo, že jednotky sa skladali len z dobrovoľníkov, pretože väčší počet vojakov i tak nebolo možné pripraviť do boja.

Už prvý deň vojny, 5. Január 1991, jasné ukázal, že pôjde o jednu z vojen, pri ktorej nezainteresovaný civilizovaný svet len neveriacky krúti hlavou. V noci okolo 6 000 ozbrojených Gruzíncov vstúpilo do Tschinvali. Začali demolovať majetok a vraždiť civilistov. Druhá strana im nezostala nič dlžná. Nasledovala séria útokov na školy a domy Gruzíncov. Medzičasom Gruzínci zaútočili na osetské dediny. Potom došlo k ozbrojenému strety v uliciach mesta, po ktorom boli Gruzínci vytlačení.

Prvá bitka o Tschinvali vyústila v rozdelenie mesta. Oseti kontrolovali západ, Gruzínci východ. Nakoniec Rusi koncom januára dosiahli zastavenie bojov, a Gruzínci sa stiahli do hôr nad mestom. No blokáda Južného Osetska zostala v platnosti.

Dohromady Gruzínci podnikli tri útoky na Tschinvali. Vo februári a marci 1991, a v júni 1992. Najintenzívnejšie boje sa odohrávali v marci a apríli roku 1991. Júl a august boli relatívne pokojné, no v polovici septembra sa boje rozhoreli nanovo. Práve vtedy dostala Národná garda opäť povel k útoku na Južné Osetsko. Avšak jej príslušníci zjavne nejavili žiaden mimoriadny záujem o boj v oblasti, ktorá im aj tak žiaden osobný osoh neprinášala. Len niekoľko oddielov skutočne zaútočilo, a s nimi si Oseti hravo poradili. Počas júnovej ofenzívy Gruzínci napáchali v Tschinvali obrovské škody. Zničili okolo 80 % prístreškov, takže mesto sa stalo skoro neobývateľným. Odpojili mesto od elektriny a blokovali rpístupové cesty. Oseti zas odizolovali gruzínske dediny. Bez pochýb dochádzali aj k vojnovým zločinom. Stovky civilistov zomreli, a civilný majetok a infraštruktúra boli z veľkej časti zničené. Gruzínci zostali v kopcoch okolo mesta a obliehali ho. Bojovalo sa aj v okolitých dedinách, a na cestách do Severného Osetska, ktoré boli najmä kvôli blokáde veľmi dôležité.

Na jar 1992 sa boje rozhoreli nanovo. Tentoraz už občas zasiahli aj ruské jednotky. V marci gruzínskeho prezidenta nahradil v úrade Edward Schewardnadze. To malo za následok rebéliu zo strany jednotiek lojálnych bývalému prezidentovi. Ako by toho nebolo dosť, krajinu ďalej oslabila ďalšia vojna, tentoraz v Abcházsku. Nakoniec Schewardnadze nemal inú možnosť, ako v Soči podpísať Rusmi sprostredkovanú dohodu o zastavení paľby.

Južné Osetsko zostalo rozdelené na oblasti ktoré kontrolovali Oseti, a oblasti ktoré kontrolovali Gruzínci. V oblasti boli rozmiestnené mierové jednotky pozostávajúce z ruských, osetských a gruzínskych vojakov, ktorí mali dohliadať na prímerie. S nimi bolo v oblasti aj niekoľko pozorovateľov OBSE.

Celý konflikt pripomínal skôr boje dakde v rozvojových krajinách, než modernú vojnu. Velenie nebolo organizované, a počínanie vojakov na oboch stranách bolo mnohokrát až anarchické. O tom svedčia aj vojnové zločiny ku ktorým došlo, ako aj napojenie ozbrojencov na organizovaný zločin.

Počínanie vojakov kritizovala aj medzinárodná organizácia Human Rights Watch. Totálne bolo zničených okolo 60 – 100 dedín. Na oboch stranách dochádzalo k etnickým čistkám. Podľa odhadov zomrelo počas vojny okolo 1 000 ľudí. 100 000 ľudí utieklo z oblasti, najmä do Severného Osetska. Okrem Osetov utieklo aj 23 000 Gruzíncov. Aj napriek tomu všetkému rozdelená krajina zostávala aj so svojimi problémami bez patričného záujmu medzinárodnej politickej scény, a tak sa len čakalo, kedy konflikt znova vyeskaluje.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 18. 12. 2009