Protitankový boj čečenských povstalcov proti ruskej armáde (1994 – 1995)

Grozny tank
Takýto osud postihol mnoho ruských tankov ktoré vtrhli do Grozného. (Zdroj: CSEL.eng.ohio-state.edu.)

Keď sa v Čečensku začali šíriť nepokoje len málokto predvídal, aké ďalekosiahle môžu mať dôsledky. Pred prvým ťažením mladá ruská armáda nepochybovala o rýchlom víťazstve. Aj napriek skúsenostiam z Afganistanu velitelia neboli pripravení na nový druh boja, ktorý svet ovládol po páde železnej opony a neskôr po 11. Septembri. V decembri 1994 sa ruské tanky hnali Čečenskom a likvidovali slabšieho protivníka. I tak sa ale začali objavovať prvé problémy, najmä v logistike.

Keď nastal čas útoku na hlavné mesto Čečenska Groznyj Rusi si ani nedali tú námahu, aby mesto obkľúčili. Predpokladali, že mesto obsadia za pochodu a nestretnú sa so závažnejším odporom. No hneď prvý útok skončil katastrofou. Nasledovalo dvojmesačné obliehanie, v ktorom museli útočníci postupovať dom od domu. Len za prvý mesiac bolo zničených 225 ruských obrnencov, čo bolo cez 10 % spomedzi techniky ktorá bola nasadená v Čečensku. Po boji si Rusi uvedomili závažnosť tejto trpkej skúsenosti, a odniesli niekoľko vrakov na strelnicu Kubinka kde mala prebehnúť expertíza. 20. februára nasledujúceho roku boli zverejnené výsledky. Okrem iného bolo odporúčané zastaviť dodávky tankov s dieselovým motorom, ktoré majú tanky T-80, ale napr. aj americké M-1. Avšak to bol len zanedbateľný detail v porovnaní so zisteniami expertov.

Najlepšou čečenskou zbraňou bola použitá taktika. Pokiaľ ide o zbrane, povstalci mali k dispozícii najmä rakety RPG-7 či RPG-18, no používali sa aj rôzne výbušniny či zápalné fľaše. Bojov sa zúčastnili najmä bývalí príslušníci Sovietskej armády, ktorí mali slušný výcvik v zaobchádzaní s týmito zbraňami.

Základná jednotka pri útokoch na obrnené ciele sa skladala z okolo 15 – 20 mužov. Tí boli ďalej rozdelení do týmov s počtom troch alebo štyroch mužov. Jeden muž mal k dispozícii raketu RPG a jeho úlohou bolo zamerať sa na samotný tank. Podporu mu poskytoval jeden muž s guľometom a jeden odstrelovač. Práve táto kombinácia palebnej sily a presnej streľby bola účinná v potláčaní snahy pechoty o boj proti týmto týmom. Posledný muž mal na starosti buď muníciu, alebo pomáhal ako obsluha guľometu. Útoky boli vedené z rôznych úkrytov, najčastejšie z budov, konkrétne z pivníc alebo z vrchných poschodí, teda z miest, na ktoré tanky len ťažko mohli viesť účinnú paľbu.

Bolo bežné, že útoku na jedno vozidlo sa zúčastnilo okolo päť týchto týmov. To malo viacero výhod – úspech bol takmer zaručený, a odvetná paľba sa jednoducho nedala viesť na všetky ciele zároveň. Avšak bolo to dôsledkom aj účinku zbraní ktoré povstalci používali. Šanca, že RPG-7 vyradí tank jediným zásahom bola veľmi malá. Situácia by sa zmenila v prípade, že by útočník použil silnejšie rakety, ako nar. Javelin alebo Kornet no nič podobné samozrejme povstalci k dispozícii nemali.

Rusi sa samozrejme snažili čo najskôr odpovedať na aktivity povstalcov. Súčasťou kolón obrnencov sa stali vozidlá s protilietadlovými kanónmi, ako napr. ZSU 23-4 Šilka, Tunguska a iné, ktoré poskytli slušnú palebnú silu schopnú čeliť čečenským komandám. Avšak tým sa riešil len jeden z problémov. Chybná bola aj ruská taktika, ktorá sa zamerala na rýchle ovládnutie mesta, no nerátala s odporom, tobôž s tým, že tanky v meste uviaznu. Vojaci neboli dobre pripravení, a nepriateľ mohol mesto zásobovať, keďže nebolo obkľúčené. Navyše v mnohých útvaroch chýbali muži. V kolónach boli vozidlá bez pechoty, ktorá by ich v prípade prepadu mohla kryť.

Po prvých nezdaroch si už ruská armáda uvedomovala, akú ťažkú úlohu má pred sebou. Vojská mali systematicky postupovať krok za krokom a dobýjať mesto doslova po domoch. Dôležitým faktorom bolo posilnenie početných stavov pechoty. Potvrdilo sa staré pravidlo, podľa ktorého miesto kam nevstúpil vojak nie je dobyté. Pechota musela skontrolovať doslova každú miestnosť, a nemalú námahu si vyžadovalo aj udržanie už získaných území. Aj obrnená technika bola narýchlo prispôsobená novým podmienkam. Boli na ňu upevňované rôzne provizórne konštrukcie z drôtených mriežok do vzdialenosti okolo 30 cm od samotného panciera. To citeľne oslabovalo účinky protitankových rakiet, ako aj rôznych improvizovaných zbraní.

O agresivite čečenských útokov vypovedá aj fakt, že väčšina zničených vozidiel inkasovala tri až šesť zásahov. Navyše povstalci veľmi dobre vedeli, kam mieriť. Palivové nádrže či motory boli obľúbenými cieľmi. Pancierovanie bolo odolné len spredu, z bokov, zozadu či z vrchu poskytovali ruskí obrnenci veľmi ľakavé ciele. Najhoršie na tom boli staršie vozidlá rady BMD určené pre výsadkárov, ktoré zákonite nemohli mať silné pancierovanie aby bol možný vzdušný presun. Bojové vozidlá pechoty BMP-2 boli na tom lepšie, no stále mali mnoho zraniteľných miest. Obrnené transportéry BTR-70 na tom neboli o nič lepšie. Samozrejme najodolnejšie boli tanky. U nich sa preukázala perspektívnosť reaktívneho pancierovania. Za prvý mesiac bojov bolo zničených 62 tankov, z toho 61 zásahmi do miest, ktoré neboli chránené reaktívnym pancierovaním (no najmä v počiatočnej fáze mnohé tanky nedisponovali žiadnym reaktívnym pancierovaním). Dôslednejšie používanie reaktívneho pancierovaní značne zlepšilo možnosti opravy zasiahnutých strojov.

V bojoch o Groznyj sa stretla výborná čečenská taktika s nevhodnou výzbrojou z čias Studenej vojny. Povstalci zorganizovali malé a mobilné oddiely schopné operovať samostatne, pričom vedeli vyradiť z boja početné jednotky obrnenej techniky, a zároveň sa vysporiadať aj s ostatnými oddielmi ktoré mali tankom a obrneným vozidlám poskytovať podporu. Útoky boli dobre naplánované, čo bolo značne problematické, keďže mnohí z povstalcov boli nedisciplinovaní, a riadili sa len rozkazmi svojho priameho nadriadeného, ktorý v mnohých prípadoch ani nepochádzal z armády. Na ich vykonanie boli vybrané mestské oblasti v ktorých bola nepriateľova mobilita značne limitovaná, zatiaľčo vlastné jednotky vedeli zaujať výhodné palebné postavenia a rýchlo ich meniť. Zvládnutie organizácie prapadov, ktorých sa zúčastňovali niekedy až desiatky týmov v podstatne znemožňovali nepriateľovi efektívne reagovať skôr, než boli napáchané rozsiahle škody. Povstalci vedeli veľmi dobre, na ktorých miestach sú obrnené vozidlá zraniteľné. Navyše mali na pamäti, že ak raz tanky uviaznu v úzkych cestách, sú bezbranné. Preto vždy keď bola kolóna zastavená vysporiadavali sa najprv s tými vozidlami, ktoré ich mohli ohroziť, teda vozidlami s protilietadlovými kanónmi a pechotou.

Čečenskí povstalci boli po rokoch porazení. Dnešný odpor má podobu terorizmu, či akcie rôznych gangov, ktoré pripomínajú skôr udalosti z Iraku, než vojnu ktorú viedli v 90 –tych rokoch. Ruská armáda vyšla z bojov víťazne, no za cenu veľkých strát. Boli sme svedkami toho, ako môžu veci dopadnúť v prípade, že je nepriateľ podcenený. Ruskí velitelia veľmi dobre vedeli, ako postupovať pri podobných operáciách, vedeli o problémoch vo svojej armáde, no i tak ignorovali fakty, a ich vojenské dobrodružstvo skončilo tragicky. A udalostmi z dnešných dní nikoho nenechávajú na pochybách, že rôzne skupiny či organizácie po celom svete si brúsia zuby na podobnú príležitosť, akú dostali čečenskí povstalci v Groznom.

Referencie

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 18. 2. 2010