První čečenská válka [первая чеченская война]
(1994 - 1996)

Mil Mi-8
Ruská helikoptéra Mil Mi-8 sestřelená čečenskými separatisty poblíž hlavního města Groznyj, prosinec 1994. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Začiatok vojny

„Je tam len 250 fúzatých banditov.“ S takýmito slovami upokojoval v roku 1994 svojich kolegov veliteľ ruských výsadkových vojsk Eduard Podkolzin. Ako ukázali nasledujúce roky, jeho tvrdenie bolo všetkým možným, ale nie reálnym odhadom síl nepriateľa.

V skutočnosti mal čečenský vodca Džachar Dudajev 13 000 vojakov a 2 500 ďalších dobrovoľníkov. Aj napriek čečenskému odporu proti kolektívnej disciplíne sa spojili vojaci armády, vojsk ministerstva vnútra, oddielov štátnej bezpečnosti, domobrany a ochranky dôležitých osôb.

Rusko nemalo inú možnosť, než sa postaviť proti vzbúrenej republike. Dôvodov mali niekoľko. Prvý bol úplne jednoduchý. Rusko po rozpade ZSSR už nemohlo dopustiť ďalšie zmenšovanie svojho územia. Navyše Čečensko je súčasťou strategického územia na severu Kaukazu ktoré si Rusi chránia, nakoľko ich chráni pred vplyvmi zo Zakaukazska a Turecka. No a v neposlednej rade, odtrhnutie Čečenska by podnietilo separatistické hnutia v ostatných regiónoch.

Groznyj

11. decembra 1994 z troch strán zaútočilo 40 000 ruských vojakov. Pôvodne sa počítalo s niekoľkými týždňami bojov. Aj napriek útokom zo vzduchu a obkľúčeniu hlavné mesto Čečenska Groznyj ešte stále odolával.

A tak došlo na osudový útok počas silvestrovskej noci. Nie je jednoduché povedať čo sa vtedy odohralo v hlave ministra obrany Pavla Gračova. Prednedávnom vyhlásil, že nikdy nedopustí aby tanky bojovali v mestskej zástavbe. Vyhlásil, že: „Je to vrchol neprofesionalizmu.“. „Jedným výsadkovým plukom sa za dve hodiny dá všetko vyriešiť!“

Prezidentský palác
Čečenský bojovník v blízkosti prezidentského paláce v Groznyj, leden 1995. (Zdroj: Wikipedia.org.)

V podstate mal pravdu. Problém bol v tom, že práve tento muž nahnal do Grozného 250 tankov. Väčšina sa nikdy nevrátila. Vie sa akurát to, že mal v ten deň narodeniny, a neraz je toto strašné rozhodnutie odôvodňované práve alkoholom.

Aj napriek silnému odporu na jar 1995 povstalci ušli do hôr. I keď im to vyhovovalo v ich taktike, spôsobilo im to problémy v zásobovaní a presúvaní jednotiek. V posledných dňoch mája bolo vidno Šamila Basajeva, jedného z najlepších veliteľov na čečenskej strane, ako so šatkou na hlave s nápisom Allah Akbar – Aláh je veľký - v lesoch nad horskou dedinou Vedeno číta bibliu. Začal s tým po tom, ako ruská bomba v dedine Ca Vedeno zabila 11 jeho príbuzných. Zrejme práve vtedy sa rozhodol, že proti Rusom bude bojovať všetkými možnými prostriedkami, aj teroristickými.

Nastupuje teror

Deti narodené v Buďonnovsku začiatkom júna roku 1995 majú za sebou neobyčajnú skúsenosť. Snáď žiaden teroristický akt v histórii nevyvolal tak rozporuplnú reakciu ako práve obsadenie tejto nemocnice a pôrodnice. Útok viedla skupina pod velením troch mužov: Basajeva, a dvoch Aslanbekov: “malého“ – tak nazývali brigádneho generála Izmailiho a “veľkého“ – tak zas nazývali Andulhadžieva.

Basajev nikdy nezdôvodňoval prečo to spravil. Keď sa ho to niekto spýtal, odpovedal s úsmevom že chcel ísť ďalej do Ruska, že chcel dobyť Kremeľ. Ale už od začiatku to zrejme mala byť zrejme akcia teroristického charakteru. Aj napriek tomu, že proti Rusom bojovalo na 15 000 mužov, nemohli vzdorovať ruskej armáde v konvenčnom boji.

A tak došlo k tejto akcii. Čečenci si obliekli ruské vojenské uniformy, a na ruských nákladiakoch prechádzali okolo kontrolných stanovíšť. Tvrdili, že nesú zinkové truhly s padlými vojakmi. No a samozrejme niečo na pamiatku z Čečenska. Tak sa vravelo vyrabovanému majetku. Z toho sa platilo mýto. Ale Basajev podcenil ruských vojakov, a za Buďonnovskom mu došli peniaze. Tak došlo k boju ktorý vyvrcholil obsadením nemocnice.

Boj o nemocnicu by zrejme skončil masakrom, a tak prišiel čas na vyjednávanie. I tak ale došlo k prestrelke v ktorej zomrelo 146 ľudí, zväčša teroristov. Rukojemníkov, napríklad nastávajúce matky, ozbrojenci priviazali do okien plachtami kde ich čakala istá smrť. Basajev telefonoval aj priamo s premiérom Viktorom Černomyrdinom. Do histórie aj vstúpila jedna žena ktorú teroristi pustili a začala kričať: "Vy vrahovia, nechajte ich ísť, oni chcú len slobodu a bránia svoje ženy a deti." Je ale jasné že buď došlo k tzv. Štokholmskému syndrómu keď sa rukojemník zblíži s únoscom, alebo jej jednoducho ozbrojenci povedali, že keď to povie môže ísť, a keď nie tak ju zastrelia.

Mrtvá těla na náklaďáku v městě Groznyj.
Mrtvá těla na náklaďáku v městě Groznyj. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Nakoniec niekoľko novinárov a poslancov štátnej dumy sa nechalo vymeniť za rukojemníkov. To už priháralo a Rusi museli rýchle zaraziť toto divadlo, lebo šlo o jednoduchú psychologickú kampaň ktorú teroristi vyhrávali. Generáli zúrili keď rokovali s Veľkým Aslanbekovom ktorého museli nazývať pán plukovník.

Nakoniec teroristi presadili svoje podmienky a tak na autobusoch s niekoľkými rukojemníkmi vyrazili do Čečenska. Aj mnohí novinári sa zastávali teroristov, a v mnohých prípadoch sú to tí novinári ktorí teraz ostro vystupujú proti teroristi. Vďaka ich mediálnej interpretácii tohto ohavného činu boli teroristi ešte viac motivovaní k Ďalším činom pri ktorých zomreli ešte stovky nevinných ľudí.

Výsledok

Groznyj
Groznyj po válce. (Zdroj: Wikipedia.org.)

V Moskve to vypadalo ako po výbuchu bomby. Jelcin pil ešte viac než mal vo zvyku, Černomirdyn si pripadal ako porazený hlupák, a generáli chceli šéfa tajných služieb Štepašina postaviť pred vojenský súd.

Došlo na mierové rozhovory ktoré sa konali pod dohľadom OBSE. Tie ale komplikovalo neustále porušovanie prímeria oboma stranami. Cielom bolo odzbrojenie povstalcov a odchod ruských vojsk. Celé to ale nrazilo na zásadný problém: nikto nechcel začať. Nakoniec povstalci odovzdali pár pušiek z 18. storočia, Rusi vymenili starých vojakov a nových, a plynulo prešla prvá čečenská vojna do druhej. Ale o tom dakedy nabudúce.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Poslední aktualizace 17. 1. 2010