Ramadánska ofenzíva (2003)

Ramadánska ofenzíva
Hořící dům po bombovém útoku v Bagdádu. V ten samý den proběhlo napříč Irákem sedm takových útoků. (Zdroj: New York Times.)

Ramadánska ofenzíva je súhrnné označenie násilností a útokov proti koaličným a irackým silám irackými povstalcami. Začali koncom októbra 2003, a tiahli sa cez takmer celý november.

Formálny názov “Ramadánska ofenzíva“ bol prijatý jednoducho preto, že akcie povstalcov sa konali počas moslimského posvätného mesiaca Ramadán. Len ťažko by koaličný velitelia mohli vyvrátiť, že ich zámerom nebolo zároveň podkopať postavenie povstalcov v očiach moslimských Iračanov. Prečo si potom ale vybrali aj povstali, sami moslimovia, pre zvýšenie svojej vojenskej aktivity práve posvätný mesiac? S najväčšou pravdepodobnosťou tým sledovali snahu prezentovať svoje akcie proti koaličným a irackým vojskám v očiach obyčajných civilistov ako niečo spojené v Alahom.

Ramadán začal 26. októbra. V ten istý deň de facto sa začali činiť aj povstalci. Prvý významný útok bol zaznamenaný už v ten deň v skorých ranných hodinách. Povstalci zahájili paľbu raketami z improvizovaného odpaľovacieho zariadenia ktoré bolo namontované na prívese. Bolo samozrejme maskované, a na prvý pohľad vypadalo ako obyčajný generátor. Rakety boli odpálené vo vzdialenosti asi 400 metrov od hotela Al-Rašíd. Tam sa práve v danej chvíli nachádzal aj tajomník amerického ministra obrany Paul Wolfwitz. Osem až desať rakiet zasiahlo cieľ. Jeden americký vojak zomrel. Zranených bolo ďalších pätnásť ľudí, z toho sedem amerických civilistov a štyria americkí vojaci. Vystrelených rakiet bolo viac, no nezasiahli svoj cieľ. Wolfwitz sa nachádzal na dvanástom poschodí. Tam boli neoficiálne VIP apartmány pre dôležité osobnosti z Iraku či koaličných krajín. Nachádzal sa ale práve na tej strane hotela, na ktorú dopadali rakety. Tie ale doleteli len na jedenáste poschodie.

27. októbra došlo ku koordinovaným samovražedným útokom v Bagdade. Cieľom piatich samovražedných atentátnikov bolo v podmínovaných autách zničiť štyri policajné stanice a budovu červeného kríža. Útoky sa odohrali v priebehu 45 minút. Štyria samovražedný útočníci boli úspešný, no jeden z útokov na policajnú stanicu zlyhal, pretože došlo k zlyhaniu bomby. Útočník zo Sýrie bol následne cieľom paľby irackých policajtov, bol zranený a zajatý. Počas útokov zomrelo 33 Iračanov a dvaja americký vojaci. Ďalších 244 osôb bolo zranených.

K ďalšiemu veľkému útoku došlo 12. novembra. Terčom samovražedného útoku sa stalo veliteľstvo talianskej vojenskej polície v Násiriji. Karabinieri mali svoje veliteľstvo v trojposchodovej budove blízko rieky Eufrat. Nasťahovali sa tam krátko po tom, ako oblasť dobyli americká mariňáci z 15. námornej expedičnej jednotky. Definitívne bola námorná pechota nahradená talianskym kontingentom 19. júla. Útok začali povstalci paľbou na kontrolné stanovište. Taliani následne paľbu opätovali, no nepodarilo sa im povstalcov zahnať. Karabinieri museli ustúpiť, a dovolili tak povstalcom odstrániť zátarasy. V tom sa na scéne objavila cisterna plne naložená výbušninami. Útočník sa odpálil tesne pred budovou. Explózia úplne roztrhala fasádu budovy. Poškodené bolo a množstvo okolitých budov. Zomrelo prinajmenšom 28 ľudí, z toho 17 karabinierov, 2 talianskych civilistov a 9 irackých civilistov. Prinajmenšom sto ďalších ľudí bolo zranených. Medzi zranenými bolo aj 19 ďalších talianskych karabinierov. Útok šokoval Taliansko. Šlo o najhorší incident ktorého sa zúčastnili taliansky vojaci od operácie Roster Hope, a armáda utrpela najväčšie straty pri jednom útoku od čias druhej svetovej vojny. V Taliansku nasledoval trojdňový smútok za obeťami útoku. Obetiam bol vystrojený štátny pohreb.

Ďalšou veľkou stratou pre koaličné vojská, a veľkým úspechom povstalcov, bolo zostrelenie niekoľkých helikoptér v tomto období. Ešte pred začiatkom Ramadánu 25. októbra bol zostrelený jeden Black Hawk, pričom bolo zranených päť vojakov. Počas ofenzívy boli zostrelené ďalšie tri takého transportné vrtuľníky, a jeden veľkokapacitný transportný vrtuľník Chinook. Dohromady v štyroch strojoch zomrelo 39 vojakov, a ďalších 31 bolo zranených. Dva zo strojov boli ničené raketami Strela. Tie si pravdepodobne povstalci zaopatrili na čiernom trhu. Útoky boli dôkazom relatívne dobrej technickej vybavenosti povstalcov, tak ako aj ich schopnosti získať na svoju stranu ľudí schopných pracovať so zbraňami vyžadujúcimi istý stupeň špecializovaného výcviku.

Neraz bola ofenzíva porovnávaná s ofenzívou Tet z čias vojny vo Vietname. Niektoré paralely boli až mrazivé. Aj v prípade Vietnamu došlo o ofenzíve počas sviatkov, od ktorých si Američania sľubovali utlmenie bojov. Ani v jednom prípade tomu tak nebolo. V oboch prípadoch mali útoky jasný cieľ. Ten nebol vojenského charakteru (ako by si nezasvätený pozorovateľ mohol na prvý pohľad myslieť), ale charakteru diplomatického. Ani vo Vietname ani v Iraku taktiež útoky nemohli nijak výrazne oslabiť americkú armádu. Totiž ak povstalci v Iraku chcú vyhrať, pravdepodobne majú reálnu šancu doviesť USA k politickej, a nie vojenskej porážke, rovnako ako v prípade Vietnamu.

Ofenzíva je časovo ohraničovaná mesiacom Ramadán, teda od 26. októbra do 24. novembra. Snáď prvý raz od pádu režimu Saddáma Husajna zaznamenala koalícia také vysoká straty. Zomrelo 75 amerických, 17 talianskych, 1 britský a 1 poľský vojak. Navyše zomrelo viac než päťdesiat príslušníkov irackých bezpečnostných síl. Za rovnaký čas padlo niečo cez sto povstalcov. V zásade na základe tejto štatistiky možno označiť ofenzívu ako takú za úspešnú akciu povstalcov. Tá ale neviedla k zásadnej zmene americkej politiky v Iraku.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 15. 9. 2008