Operácia Vigilant Resolve - prvá bitka o Falúdžu (2004)

Irák
Jednotky USMC zajišťují dálnici vedoucí do města Fallujah, Irák, duben 2004. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Po páde Saddáma Husajna sa začali spojenci sústreďovať na obnovu krajiny. No to ešte málokto tušil, že najväčšou výzvou bude boj proti povstalcom a teroristom. Skupiny verné bývalému prezidentovi zo zotrvačnosti bojovali proti spojencom a formujúcej sa irackej vláde. Avšak veľmi rýchlo ich doplnili nové militantné skupiny, ktoré mali svoje vlastné plány. Zlomom bola operácia Vigilant Resolve, ktorej cieľom bolo zaistenie mesta Falúdža. K bojom došlo v apríli 2004, teda presne rok na to, ako padol Bagdad. Smrť prinajmenšom stoviek osôb a tuhý odpor povstalcov korunovaný spojeneckým neúspechom bol jasným signálom toho, že vojna sa dostala do novej fázy.

Zlomom boli útoky povstalcov z konca marca 2004, pri ktorých zahynuli štyria zamestnanci firmy Blackwater, ktorej meno sa v súvislosti s vojnou v Iraku mali spomenúť ešte mnohokrát. Krátko na to došlo k útoku v neďalekom meste Habbanija, pri ktorom zomrelo päť amerických vojakov. Američania verili, že ich vojenská sila si bez väčších problémov poradí s povstalcami v meste. Ihneď bol vydaný rozkaz na obkľúčenie mesta, a vojská sa začali pripravovať na útok.

Že sa strediskom odporu stala práve Falúdža nie je žiadnou náhodou. Mesto za bývalého režimu prosperovalo, a mnoho príslušníkov polície, armády či tajnej služby pochádzalo práve odtiaľto. To poskytlo po vojne slušný personálny základ na vznik rôznych milícií. No obyvatelia i tak neboli so Saddámovou vládou spokojní.

Po páde režimu bola v krátkom čase zvolená mestská rada na ktorej čele stál Taha Bidajwi Hamed, ktorý sa postaral o tom, aby v meste zavládol poriadok, a vysporiadal sa s množiacimi sa kriminálnymi živlami. Mestská rada aj Hamed boli v zásade naklonení Američanom. Tí pokladali Falúdžu za veľký úspech, a nepredpokladali, že s mestom budú nejaké problémy. Ani Hamed nepožadoval žiadnu vojenskú pomoc na zvládnutie bezpečnosti. Preto bola v meste len nepočetná vojenská posádka. Počas vojny došlo len k niekoľkým náletom na mesto, a nakoniec 23. apríla bolo obsadené asi 700 vojakmi 82. výsadkovej divízie. Okolo 150 členov roty C sa usadilo v jednej základnej škole. To malo za následok, že sa 28. apríla skupina asi 200 ľudí zhromaždila pred budovou a žiadala vojakov, aby ju opustili. Vojaci sa snažili dav rozohnať, no neúspešne. Skončilo to tak, že vojaci spustili paľbu do davu, čo si vyžiadalo 17 mŕtvych a minimálne 70 zranených. Viac informácií nie je dostupných. Rôznia sa aj informácie o dĺžke stretu. Podľa Američanov sa všetko udialo behom 30 – 60 sekúnd, zatiaľčo organizácia HRW uvádza, že prestrelka trvala okolo desať minút.

Nálada v meste sa začala obracať proti Američanom. Dva dni po incidente došlo k ďalšiemu protestu, tentokrát pred bývalým hlavným stanom strany Baas. Ten bol pod kontrolou príslušníkov 3. pluku obrnenej kavalérie. Žiaľ, aj tentokrát došlo k streľbe, ktorá si vyžiadala tri obete. Tentokrát ale americkí vojaci trvali na tom, že paľbu zahájili ako prví ľudia v dave, a oni na ňu len reagovali. Tak či onak, ľudia v meste sa začali proti americkej prítomnosti búriť.

Nakoniec bola 82. výsadková divízia kompletne nahradená vojskami 3. pluku obrnenej kavalérie a 101. výsadkovej divízie. 4. júna velitelia predložili požiadavku na ďalších 1 500 vojakov, aby bola situácia v meste a okolí zvládnutá. No Američania pokračovali v krokoch, ktorými si znepriateľovali ľudí. V júni boli v meste zhabané všetky motocykle, pretože ich povstalci používali pri prepadoch koaličných vojakov.

30. júna došlo k útoku na mešitu, pri ktorom zomrel imám Šeik Laith Khalil a osem ďalších ľudí. Domáci tvrdili, že mešitu zasiahla americká raketa, a Američania zas tvrdili, že šlo o útok povstalcov. V tom čase už veľká časť populácie zaujala silný protiamerický postoj. V novom roku si povstalci trúfali na čoraz odvážnejšie operácie. 12. februára zaútočili na kolónu, v ktorej sa viezol generál John Abizaid (veliteľ amerických vojsk na Strednom východe) a generálmajor Charles Swannack, veliteľ 82. výsadkovej divízie. Útok sa našťastie nevydaril, no nechýbalo veľa. Povstalci sa úspešne infiltrovali do radov irackej polície, a mali prístup k tajným informáciám.

Jedenásť dní po tomto útoku došlo k najväčšiemu koordinovanému útoku v meste, pri ktorom boli súčasne napadnuté tri policajné stanice a niekoľko ďalších cieľov. Zomrelo 17 policajtov, a bolo oslobodených 87 väzňov. Americkí vojaci sa v tej dobe snažili zastaviť povstalcov nájazdmi zameranými na ich úkryty, no efekt nebol dostačujúci.

V marci 2004 prevzala zodpovednosť za bezpečnosť v meste námorná pechota. V tom istom mesiaci sa situácia v meste začala dramaticky zhoršovať. Začali sa množiť útoky na koaličné vojská, čo vyústilo až v ich úplné stiahnutie z mesta. Ich prítomnosť sa obmedzila na vykonávanie hliadok z neďalekej základne Volturno (mimochodom to bol býávalý palác Saddámových synov).

31. marca došlo k útoku na konvoj spoločnosti Blackwater. Štyria muži – Jerko Zovko, Wesley Batalona, Scott Halvenston a Michael Teague – zomreli, keď sa ich SUV stalo terčom guľometnej paľby, a cez okno bol do auta vhodený granát. Preživší ledva stihli opustiť miesto cez most nad riekou Tigris skôr, než boli obkľúčení. Keď sa dostali na verejnosť fotky z miesta útoku nebolo možné ďalej tvrdiť, že všetko ide podla plánu. Plán pacifikácie mesta na základne obmedzeného použitia sily a humanitárnej pomoci nefungoval. Preto bolo rozhodnuté vykonať veľkú vojenskú operácie za cieľom dobyť mesto.

Už 1. apríla generál Mark Kimmitt sebavedomo hovoril pred novinármi o tom, ako bude mesto spacifikované. 3. apríla bol vydaný písomný rozkaz na útok. Nie všetci ale boli nadšení. Niektorí velitelia trvali na tom, že viac sa dá dosiahnuť zintenzívnením presne cielených útokov proti tým, čo vykonali útok na konvoj Blackwaters. Ich žiadostiam ale nebolo vyhovené. 4. apríla mesto obkľúčilo dvetisíc vojakov. Prinajmenšom štyri budovy boli zasiahnuté leteckými útokmi, a v noci sa začala ozývať streľba.

5. apríla sa vojská dali do pohybu. Prístupové cesty do mesta boli blokované v oboch smeroch. Na cestách boli obrnené vozidlá Humvee a barikády z ostnatého drôtu. Bola prevzatá kontrola nad rozhlasovou stanicou, prostredníctvom ktorej Američania vyzývali obyvateľov, aby zostali vo svojich domoch a pomohli pri identifikácii povstalcov.

Predpokladalo sa, že v meste pôsobí 12 až 24 skupín predstavujúcich tvrdé jadro odporu. Tieto bunky boli dobre vyzbrojené, a napojené na irackú políciu. Ešte pred tým, než boj začal naplno opustila mesto asi tretina civilistov. Kvôli bojom museli byť zavreté aj dve mestské nemocnice, a boli otvorené až 9. apríla keď bola dojednaná dohoda o zastavení paľby.

V dôsledku americkej ofenzívy sa nerozhoreli boje len v samotnej Falúdži. Povstalci po celom Iraku využili fakt, že Američania sa sústredili na Falúdžu, a spustili krvavú kampaň, v ktorej vynikla najmä tzv. Mahdího armáda pod velením šiitského duchovného Sadra, ktorá v tom čase ešte bojovala proti koaličným vojskám. Obzvlášť silné boje prepukli v meste Ramádí. Na rôznych miestach sa objavovali problémy s irackými bezpečnostnými zložkami, ktorých príslušníci húfne opúšťali svoje stanoviská.

AC-130
Palebná sila strojov AC-130 bola pravidelne využívaná na podporu pozemných vojsk. (Zdroj: neznámý.)

Američania vo veľkom používali leteckú podporu, pričom vo veľmi dobrom svetle sa ukázali lietadlá AC-130. Zaujímaví je aj rozsah, v akom boli nasadení odstrelovači. Ich nasadenie bolo pre úspech celej stratégie kľúčové. Podľa niektorých zdrojov mal v priemere každý odstrelovač zabiť až 31 ľudí, teda jedného každé 3 – 4 hodiny. Avšak tento údaj stojí na vratkých nohách, pretože ak by bol pravdivý, počet obetí bojov by vysoko prevyšoval odhady. Boli skúšané aj rôzne metódy vedenia psychologických operácií. Špeciálne tímy sa snažili vyštvať povstalcov z ich úkrytov aj hlučnou hudbou od skupiny Metallica.

Po troch dňoch mali mať Američania pod kontrolou zhruba štvrtinu mesta. Avšak zároveň mali povstalci prísť o veľkú časť svojich oporných bodov, čo ich operácie podstatne sťažovalo. Problémom bol vysoký počet civilných obetí. Niekotrí vysokopostavení irackí činitelia dokonca otvorene hovorili o americkej operácii ako o nepriateľnej a nelegálnej.

9. apríla pod nátlakom z irackej strany civilný správca Iraku Paul Bremer oznámil, že americké vojská zastavujú vojenské operácie vo Falúdži. Následne mali byť iniciované jednania medzi povstalcami, irackou vládou a predstaviteľmi mesta o dodávkach humanitárnej pomoci obyvateľom.

Podľa odhadov zomrelo okolo 600 Iračanov, pričom najmenej polovica obetí nebola napojená na povstanie. Aj napriek smrti rádovo stoviek povstalcov nebolo mesto ovládnuté. Američania pokračovali v leteckých útokoch na mesto. 13. apríla po útoku na amerických vojakov bola zničená jedna z mešít. Ďalší nálet sa konal o dva dni neskôr. 19. apríla padlo rozhodnutie obnoviť v meste americko-iracké hliadky.

Zarkawi
Postupne začalo dochádzať k zmene rozloženia síl medzi povstalcami. Saddámove milície začali nahrádzať extrémisti a zahraniční bojovníci. Na fotke bývalé šéf al-Kádji v Iraku Zarkawi. (Zdroj: neznámý.)

Aj keď mesto ovládnuté nebolo, predsa len došlo k zmene rozloženia síl. Dovtedy mali v meste hlavné slovo rôzne nacionalistické a baasistické skupiny. Avšak tie boli v bojoch značne oslabené, a moc získali rôzne kriminálne gangy a náboženskí extrémisti (najmä radikálni Wahábisti). 1. mája 2004 sa Američania z mesta definitívne stiahli. Kontrolu nad mestom mala prevziať tzv. Falúdžska brigáda, ktorú mal viesť bývalý dôstojník saddámovej armády brigádny generál Saleh. No na poslednú chvíľu sa zistilo, že mal prsty v protišiitských akciách, takže velenie nakoniec dostal Muhammed Latif. Brigáda bola dobre vyzbrojená modernými americkými zbraňami. Avšak takéto kroky sa ukázali byť unáhlené. Celá brigáda sa v podstate rozpadla, a zbrane pripadli povstalcom. Opäť sa začal konflikt v Iraku dávať do spojitosti s vojnou vo Vietname, kde prebiehal proces „vietnamizácie“, ktorého cieľom bolo prevedenie tiaže bojov na Vietnamcov. Projekt totálne skrachoval, a mnohí sa po rozpade Falúdžskej brigády obávali, že podobný scenár sa bude opakovať aj v Iraku.

Bitka o Falúdžu bola prvou veľkou operáciou od 1. mája, kedy bolo oznámené oficiálne ukončenie veľkých bojových operácií. Po boji došlo k zásadnému zvratu v prístupe verejnosti k vojne. Prehraná bitka rozhodne nebola najlepším spôsobom, ako dokázať svoju kotrolu nad situáciou. Taktiež medzi povstalcami došlo k posuvu v rovnováhe síl. Zbytky milícií lojálnych voči Saddámovi strácali na sile. Na ich miesto došli zahraniční bojovníci a náboženskí extrémisti. Do povedomia ľudí sa dostalo meno Zarkáwího, ktorý bol stelesnením irackého odporu. Taktiež sa začalo hovoriť o Sunitskom trojuholníku, ktorý ešte roky predstavoval najväčšiu bezpečnostnú výzvu.

Ďalšou kauzou bolo nasadenie napalmu a bieleho fosforu. Američania to spočiatku odmietali, no nakoniec priznali, že používali biely fosfor, avšak len za účelom osvetlenia bojiska a na psychologické účely. No na uhol zhorené telá boli dôkazom, že biely fosfor zabíjal. Či to bolo zámerne alebo nie sa už zrejme nedozvieme. Operácia si vyžiadala 27 životov v radoch americkej armády. Stovky tiel Iračanov boli pochované v masovom hrobe na bývalom futbalovom ihrisku. No Američania i tak neboli ochotní priznať porážku. Ako povedal jeden americký veliteľ: „Nebola to porážka. Ale už si veľa takýchto víťazstiev nemôžeme dovoliť.“

Referencie

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 16. 2. 2010