Prvá bitka o Falúdžu (2004) - Specwar.info 

Príčiny neúspechu – Prvá bitka o Falúdžu

Americký mariňák na s kulometem M240G na okraji města Faludza, duben 2004.
Americký mariňák s kulometem M240G na okraji města Falúdža, duben 2004. [Zdroj: Wikipedia.org.]

Vojny v Iraku a Afganistane priniesli a stále prinášajú, množstvo situácií, ktoré si zaslúžia pozornosť. Nasledujúc viac-menej hladkú porážku Saddámových vojsk v Iraku 2003 sa po krátkej eufórii začali pomaly ale iste množiť informácie o bojoch, ktoré skôr ako doznievanie invázie pripomínali rozhárajúcu sa občiansku vojnu. O vážnosti situácie nebolo možné pochybovať najmä po prvej (z pohľadu koaličných vojsk prehranej) bitke o Falúdžu.

Pár zlých rozhodnutí

Prvá bitka o Falúdžu, známa aj ako operácia Vigilant Resolve – Ostražité riešenie, sa odohrala v apríli roku 2004 a možno ju označiť za vyvrcholenie rastúceho násilia v meste. Avšak práve nedostatok ostražitosti pri vedení operácie, ako aj v situáciách ktoré k násilnostiam viedli, spustili lavínu udalostí, ktorá vyústila v stiahnutie spojeneckých vojsk z mesta.

Dôležitým faktom je postavenie Falúdže, najmä počas vlády Saddáma. Mesto ako také má pre Iračanov veľký kultúrny a duchovný význam. Navyše, je obývané prevažne sunitmi, takže z pohľadu režimu bolo považované za “spoľahlivé“. Obyvateľom sa darilo, o čom svedčí aj pôsobenie mnohých z nich v bezpečnostnom aparáte. Po páde režimu síce sympatie k Saddámovi, tak ako skoro v celej krajine rýchlo opadli, no bolo potrebné jednať s obyvateľmi opatrne.

Dôležité bolo, že po páde vládnej infraštruktúry mesto bolo schopné fungovať ďalej. Vo voľbách bol za starostu zvolený Taha Bidajwi Hamed. Tomu sa darilo udržiavať poriadok v meste. Nakoľko nové vedenie mesta malo pozitívny vzťah k formujúce sa civilnej správe krajiny, považovalo americké velenie za vhodné (aj vzhľadom na hore uvedené historické skutočnosti) udržiavať v meste len minimálnu posádku vlastných síl.

Takmer idylická situácia sa začala rýchlo meniť po príchode kontingentu 700 príslušníkov 82. výsadkovej divízie, ktorých časť sa rozhodla zabrať miestnu základnú školu. Vojaci do mesta vstúpili 23. apríla, no už o päť dní neskôr sa uskutočnil pred budovou školy protest zhruba dvoch stoviek miestnych civilistov dožadujúcich sa otvorenia školy. Silnejúci protest sa pokúšali vojaci rozohnať slzným plynom, avšak bez úspechu. Nasledovala klasická tragická scéna (ktorá sa v nasledujúcich rokoch niekoľkokrát zopakovala) pri ktorej údajne ľudia z davu začali na amerických vojakov strieľať. Tí paľbu opätovali, pričom zabili 17 ľudí a 70 ďalších zranili. Informácie o dĺžke paľby sa rôznia, jediná ďalšia overená informácie hovorí o tom, že na strane Američanov neboli žiadne straty.

Američanom sa vôbec nedarilo situáciu zvládať, naopak, o dva dni neskôr došlo k ďalšiemu krvavému incidentu, tentokrát pred bývalou vládnou budovou. Vojaci zastrelili troch Iračanov, aj keď podľa ich vlastných slov opäť paľbu len opätovali.

Nasledovala séria nesystémových opatrení, ako bola konfiškácia motocyklov ktoré boli údajne využívané pri útokoch na americké vojská. Je jasné, že podobné zákroky rozhodne nepomáhali znížiť napätie v meste. 30. júna došlo k veľkému výbuchu v jednej z mešít, pri ktorej zahynul miestny imám a osem ďalších ľudí. Objavili sa dve verzie útoku: teroristický útok a americký nálet. Nálet možno považovať za krajne nepravdepodobný, šírenie tejto verzie mali na svedomí čiastočne určite aj živly snažiace sa popudiť mesto proti Američanom. Medzi tým boli jednotky 82. výsadkovej divízie vystriedané 101. výsadkovou divíziou. Súčasne došlo k navýšeniu počtu prítomných vojakov o 1 500.

Vzostup násilností

Situácia v meste sa pozvoľna zhoršovala, pričom z pohľadu Američanov došlo k najvážnejšiemu incidentu 12. februára 2004. Povstalcom sa podarilo infiltrovať do radov irackých bezpečnostných zložiek, čo využili na prepad konvoja v ktorom sa nachádzali generál John Abizaid, veliteľ amerických síl na stredom východe, a generálmajor Charles Swannack, veliteľ 82. Výsadkovej divízie. Obaja útok prežili, no niet pochýb o tom, že tento útok bol jedným z kľúčových momentov ktoré podporili silové riešenie bezpečnostnej krízy v meste.

O jedenásť dní došlo k ďalšiemu koordinovanému útoku, pri ktorom boli irackí policajti vylákaní na predmestia na základe falošných správ. To využili povstalci, ktorí zaútočili na päť policajných staníc v meste. Výsledkom bolo sedemnásť mŕtvych policajtov a 87 oslobodených väzňov.

Vojenské operácie v meste boli čoraz intenzívnejšie a stále viac zasahovali do života bežných ľudí. Boli ničené cestné obrubníky a akékoľvek prekážky ktoré by mohli obsahovať improvizované bomby, bežnými sa stali “čistiace operácie“ pri ktorých vojaci vtrhli prakticky do ktorejkoľvek budovy v meste, pričom ich postup sa často nezaobišiel bez škôd a často vyvolával spory resp. prestrelky s miestnymi.

V marci 2004 prenechal Swannack kontrolu nad búriacou sa provinciou Anbar americkej námornej pechote, no situácia sa stávala postupne neúnosnou. V priebehu mesiaca koaličné vojská veľmi rýchlo strácali kontrolu nad mestom, až sa nakoniec rozhodli z neho stiahnuť. Ojedinelé výpady a hliadky nič nemenili na tom, že povstalci prevzali úplnú kontrolu nad mestom.

Ďalšia udalosť ktorá výrazne ovplyvnila spôsob vyčistenia mesta sa odohrala 31. marca. Povstalci prepadli konvoj v ktorom sa nachádzali aj štyria zamestnanci americkej súkromnej bezpečnostnej služby Blackwters. Všetci štyria pri útoku zahynuli a ich mŕtve telá boli vystavené verejnému ponižovaniu. Verejný tlak domácej pôde len povzbudzoval veliteľov v naplánovaní agresívnejšej stratégie pre znovudobytie Falúdže. Koniec-koncov, po rýchlom dobytí krajiny nemali dôvod pochybovať o tom, že zvládnu jedno búriace sa mesto...

Kampaň

Deň po útoku sa veliteľstvo amerických síl v Iraku zaprisahávalo zlomiť odpor vo Falúdži a o ďalšie dva dni dostala námorná pechota písomný rozkaz mesto obsadiť. To bolo ale v rozpore s ich plánmi, podľa ktorých sa mala situácia najprv upokojiť a útočníci stojaci za smrťou štvorice Američanov mali byť nájdení a zlikvidovaní počas “zákrokov s chirurgickou presnosťou“.

Nasledujúci deň námorná pechota nasadila do akcie okolo 2 000 vojakov, ktorí mesto obkľúčili. Bolo vykonaných aj niekoľko náletov. Po odrezaní mesta od okolia spustili americkí vojaci psychologickú kampaň, ktorej súčasťou bolo odstavenie rozhlasovej stanice a zhadzovanie letákov vyzývajúcich civilistov aby zostali doma a pomáhali koaličným vojskám.

Ďalším z rady negatívnych dopadov na obyvateľstvo bolo uzavretie oboch mestských nemocníc. Aj to donútilo viac ako tretinu mestského obyvateľstva opustiť svoje domovy. Situáciu koaličných vojsk ďalej zhoršovalo šírenie násilností do ďalších miest, a to nielen neďalekého Ramádí, ale po celom Iraku. Svoje akcie vystupňovala aj Mahdího armáda radikálneho duchovného al-Sadra, ktorá na rozdiel od väčšiny povstalcov vo Falúdži patrila k šiitom. Dramaticky sa zhoršovala aj disciplína irackých bezpečnostných síl. Niektorí členovia sa pridali na stranu povstalcov, alebo jednoducho dezertovali.

Napriek rôznym tlakom nedošlo k razantnému vpádu do mesta, ako sa dalo očakávať. Zintenzívnili sa delostrelecké a leteckú útoky na mesto a vystupňovali sa psychologické operácie. Veľmi dôležitá bola úloha odstrelovačov. Po troch dňoch mali Američania ovládať 25% mesta a povstalci mali stratiť väčšinu svojich oporných bodov, avšak o zlome nebolo možné hovoriť.

Práve naopak. Silnel aj tlak irackých oficiálnych predstaviteľov na zastavenie bojov. Pod hrozbou humanitárnej katastrofy, šírenia rebélie a s víťazstvom v nedohľadne teda americké sily vyhlásili 9. apríla 2004 jednostranné prímerie.

Zastavenie bojov a vyslanie humanitárnych konvojov využili obe strany na obsadenie niektorých postov v meste, pričom jednotlivé budovy menili doslova na bunkre. Občas dochádzalo k prestrelkám a leteckým úderom, ale na situácii v meste sa nič nemenilo.

K 1. máju mesto definitívne, a opäť, opustili všetky americké jednotky. Obsadenie mesta s čo najmenšími škodami a následkami sa ukázalo byť problematické. Padlo rozhodnutie vyčleniť v rámci irackej armády tzv. Falúdžsku brigádu, ktorá mala pomáhať pri znovudobytí mesta. Dovtedy ale ostala Falúdža v rukách povstalcov.

Záverečné hodnotenie

Výsledok prvej bitky o Falúdžu bol podmienený niekoľkými rozhodujúcimi okolnosťami. Nešťastné bolo rozhodnutie vojsk hneď po vstupe do mesta zásadným spôsobom narušiť jeho chod a pohnevať si verejnosť (zabratie školy) skôr ako si mohla vytvoriť pozitívny vzťah k americkým vojskám (napr. cez inak rozšírené rozvojové projekty). Nasledovalo tragické nezvládnutie protestov ktoré vyústilo v krvavé prestrelky. Tieto udalosti vytvorili ideálne prostredie pre ďalší vývoj udalostí.

Dá sa predpokladať, že skupiny snažiace sa vyprovokovať americké sily k ďalším chybám zámerne vyvolávali nepokoje. A ich plán fungoval. Nesystémové opatrenia bez zjavnej snahy pristupovať citlivo k miestnemu obyvateľstvu len ďalej podporovali povstalcov. S rastúcou odvahu povstalcov strácali postupne americké jednotky kontrolu nad mestom.

Najväčšou výzvou pre povstalcov bolo prestáť rozhodujúcu pacifikačnú operáciu amerických vojsk, ku ktorej zákonite museli prísť. Spôsob bol jasný – vyprovokovať Američanov k ďalším nerozvážnym krokom. Pokus o atentát na vrchných veliteľov, a hlavne masaker konvoja skupiny Blackwaters viac-menej prinútili americké vojská k rozsiahlej operácii, aj keď námorná pechota z tejto úlohy nadšená nebola. Omnoho perspektívnejší by bol plán, podľa ktorého by sa najprv situácia upokojila, ustali by boje, a vojenské operácie by boli vedené v dvoch rovinách. Na jednej strane by prebehla chirurgická kampaň zameraná na páchateľov krvavých útokov, na strane druhej by boli intenzívne psychologické operácie zamerané na naklonenie obyvateľstva na stranu koaličných vojsk (pravda je, že psychologické operácie prebiehali, ale mali skôr charakter púšťania hlasnej hudby ktorá mala zlomiť odpor, miesto toho ale zasahovala aj civilné obyvateľstvo, čo zrejme situáciu zásadne nezlepšovalo).

Konečná podoba amerického plánu na “pacifikáciu“ Falúdže mala ťažké dopady na civilné obyvateľstvo, a mohla vyústiť v humanitárnu katastrofu. Na druhej strane po vojenskej stránke nemala dostatočnú ráznosť potrebnú na to, aby zlomila jadro povstalcov stojace za odporom voči koaličným vojskám. Preto musela byť operácia ukončená skôr, ako dosiahla svoje ciele. Na druhej strane je nutné pripomenúť, že Američania úspešne zabránili rozšíreniu nepokojov obdobnej intenzity do ďalších irackých miest, a počas druhej bitky o Falúdžu koncom roku 2004 sa im podarilo mesto obsadiť.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Vloženo 10. 3. 2013