Útok na väznicu Abú Ghraib (2005)

Väznica Abú Ghraib
Väznica Abú Ghraib. (Zdroj: Wikipedia.org.)

2. apríla 2005 irackí povstalci zaútočili na známu väznicu Abú Ghraib v snahe oslobodiť zadržiavaných väzňov. Mínometná a raketová paľba bola po chvíli doplnená priamym pozemným útokom ktorý zahŕňal aj dva samovražedné útoky s využitím vozidiel s výbušninami. Boj bol taký intenzívny, že ostraha väznice musela nasadiť na svoje zbrane bajonety a rátať s bojom muža proti mužovi.

Útok začal pár minút po siedmej hodine večer. Podľa amerických odhadov bolo do útoku zapojených 80 – 120 povstalcov. Útok bol dobre koordinovaný a jeho cieľom bola základňa s väznicou Abú Ghraib. Obrancovia nemali do ôsmej k dispozícii ani leteckú podporu, pretože letiská vo Falúdži a na základni Victory boli pod nepriateľskou paľbou. Taktiež hlavné prístupové trasy k základni Sword a Tampa smerujúce na východ a západ boli blokované. Základňa bola teda počas bojov odrezaná od sveta.

Útok začal mínometnou a raketovou paľbou. Strely dopadali doslova po celom areáli základne. Krátko na to došlo k dvom samovražedným útokom na severozápadnom okraji obranného perimetra. Obe vozidlá vybuchli asi sto metrov od ochranného múru, no neboli schopné vytvoriť v ňom otvory. Rota Echo 2. práporu námornej pechoty pod velením kapitána Andrewa Bonea mala na starosti ochranu perimetra. Vďaka presnej paľbe z doslova všetkých dostupných zbraní sa im podarilo spomaliť útok povstalcov. Strata hybnosti útoku v momente, keď povstalci boli ešte v plnej sile a obrancovia neboli úplne skonsolidovaní bola kľúčová pri odrazení útoku.

Hlavný útok smeroval na vežu č. 4. na juhozápadnej strane základne. Niekoľko vojakov ktorí sa vo veži bránili bolo zranených po tom, ako sa podarilo povstalcom vhodiť dnu niekoľko granátov. Po tomto oslabení sa na vežu zameral hlavný útok povstalcov, pričom na obrancov stále útočili veľkým počtom granátov a rakiet RPG. Avšak obrancom sa podarilo držať útočníkov v dostatočnej vzdialenosti, evakuovať svojich zranených a posilniť obranu veže.

V tom čase bolo na základni zadržiavaných okolo 5 000 ľudí. Tí keď pochopili čo sa deje hneď ožili. Okolo 150 väzňov sa pokúsilo využiť chaos na útek. V ceste im stál jediný muž – špecialista McClellan z Národnej gardy štátu Virginia. Podarilo sa mu zabrániť úteku, a do piatich minút mu prišla na pomoc jednotka IRF (Initian Reaction Force). Za svoje činy bol neskôr vyznamenaný.

Povstalci
Útok patril bez pochýb medzi najlepšie pripravené útoky irackých povstalcov vôbec. (Zdroj: Wikipedia.org.)

Ďalší dvaja americkí vojaci sa vyznamenali v boji počas snahy o vytlačenie nepriateľa ďalej od základne. Boli zranení šrapnelmi po tom, ako za ich vozidlom vybuchla mínometná strela. Aj napriek zraneniam sa rozhodli zotrvať v boji a vytlačili nepriateľa do dostatočnej vzdialenosti od základne. Potom im bola poskytnutá palebná podpora. Neskôr bol jeden z mužov opäť zranený paľbou z pechotných zbraní a musel byť evakuovaný na základňu Victory kvôli lekárskemu ošetreniu.

Do problémov sa dostali aj ďalšie spojenecké jednotky ktoré hliadkovali v okolí väznice, čo ešte sťažovalo situáciu obkľúčenej základne. Tanky M1A1 roty Charlie 156. obrneného práporu Národnej gardy štátu Louisiana ktoré hliadkovali na ceste krížiacej sa s cestou Sword boli taktiež napadnuté. Posádky dvoch tankov (C-22 a C-24) sa nemohli zapojiť do bojov v okolí väznice, pretože povstalci im do cesty nastražili falošné výbušné zariadenia. Avšak keď posádkam potvrdili závažnosť situácie v okolí väznice rozhodli sa zapojiť do boja. Počas cesty k väznici sa stali terčom mnohých útokov či už nastražených výbušnín, alebo rakiet RPG. Ďalšie tankové čaty ktoré sa presúvali na miesto bojov boli napadnuté autami naloženými výbušninami, čo im zabránilo v podpore posádok C-22 a C-24. Tie sa nakoniec úspešne zapojili do boja. Paradoxne sa k slovu nedostali ich kanóny kalibru 120 mm, ale nepriateľa ostreľovali paľbou z guľometov kalibru 12,7 mm a 7,62 mm.

Postupne sa darilo do boja dostať stále viac a viac spojeneckých vojakov. Do bojov sa zapojili príslušníci Národnej gardy zo štátov Michigan, Kentucky a Virginia, vojaci z armádnych rezerv, 524. prápor rozviedky, 306. prápor vojenskej polície a 115. nemocnica bojovej podpory. Podarilo sa teda doplniť početné stavy aj životne potrebné zásoby. Vojaci začali roznášať v jednotlivým brániacim sa jednotkám muníciu a vodu a odnášať zranených. Jeden z vojakov bol za svoju snahu pri podpore brániacich sa jednotiek a za to, že sám sa opakovane zapojil do obrany neskôr vyznamenaný.

Najťažšie boje trvali dva a pol hodiny. Definitívne sa minca obrátila po prílete vrtuľníkov Cobra ktoré sa na bojisklo dostali okolo 21:45 tamojšieho času. Avšak malé útoky na vojská okolo základne trvali celú noc. Na druhý deň explodovalo tretie vozidlo naložené výbušninami, po čom nasledovali ďalšie prestrelky s povstalcami.

O tom aký bol boj tvrdý svedčia aj čísla. Na základňu bolo vypálených viac než sto mínometných striel a rakiet a nepriateľ vystrieľal doslova desaťtisíce nábojov. Mnoho vojakov bolo zranených, a v areáli bolo zničených niekoľko stavieb. Našťastie najzávažnejšou materiálnou stratou bol zničený príves s chladničkou...

Zranených bolo okolo 44 amerických vojakov, pričom niekoľkí museli byť letecky prepravený do nemocnice. Podľa dostupných údajov zomreli dvaja americkí vojaci, a podľa amerických odhadov prinajmenšom 70 povstalcov. Útok bol špecifický vysokou úrovňou organizácie, avšak aj priam hrdinskou obranou základne. Navyše boj nezviedli elitné americké vojská, ale príslušníci Národnej gardy a pomocné jednotky, ktoré tým definitívne potvrdili svoju bojovú hodnotu.

Reference

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 13. 1. 2010