Boj o Arghandab (2008)

Oblasť Arghandab, ako jedna z mnohých na juhu Afganistanu, je miestom ktoré je permanentne vystavené riziku útokov zo strany povstalcov. Dokonca, Arghandab patrí medzi oblasti, v ktorých povstalci usilujú o trvalú kontrolu. 18. júna 2008 došlo už k druhej operácii vojsk NATO a afganskej vlády proti povstalcom za necelých 12 mesiacov po tom, ako sa povstalci pokúsili prevziať v oblasti kontrolu. Operácia je niekedy spomínaná pod kódovým označením IBRAT, a nasledovala po sérii povstaleckých útokov. Za NATO mala v operácii majoritný podiel Kanada.

Zlomom bol deň 13. jún, keď došlo k jednému z najúspešnejších útokov povstalcov. Z väzenia Sarposa sa podarilo podľa niektorých zdrojov oslobodiť až 1 000 ľudí (väčšina zdrojov ale uvádza rozmedzia 800 - 900). Nešlo navyše o bežných kriminálnikov, veľkí podiel mali zajatí povstalci, ktorí sa vrátili k bývalým spolubojovníkom (ešte by som dodal, že tento útok, ako aj útok na americkú FOB pri ktorej zomrelo 9 amerických vojakov, či nedávny incident pri ktorom padlo 10 francúzskych vojakov, znamenal novú kvalitatívnu úroveň povstaleckých útokov, od ktorých sa ešte takmer určite podobných akcií dočkáme). Samozrejme odpoveď bola okamžitá, ale najväčším úspechom bol letecký útok na neďalekú farmu, pri ktorej údajne zomrelo 15 povstalcov. Aj medzi zajatými zrejme dominovali kriminálnici bez napojenia na povstalcov, keďže povstalci určite mali plán ako sa o „svojich“ postarať, a muselo im byť jasné, že NATO bude reagovať okamžite (zároveň ale šlo teoreticky o dobrú príležitosť, pri ktorej mohli zverbovať nových povstalcov z radov kriminálnikov).

V nasledujúcich dňoch prevládala neistota ohľadom ďalších plánov povstalcov. Tí mali teraz široké možnosti, no zároveň mohli poskytnúť koaličným a vládnym vojskám možnosť ich úspech zahatať. Podľa reportáží z oblasti až 18 miest v okolí Kandaháru sa stalo útočiskom povstalcov. Asi 500 povstalcov sa premiestnilo do Arghandabskej provincie, cca 15 km severne od Kandaháru. Maskovanie počas presunu im uľahčili sady s granátovými jablkami a viniče. Objavili sa dokonca správy, že by povstalci mohli zaútočiť aj na samotný Kandahár. Výsledok takejto akcie je po taktickej stránky takmer určite jasný: v najhoršom prípade by na istí čas mohli získať prevahu, ale boli by vytlačení. Otázne je, či by šlo o podobnú chybu, ako útok na Džalalabád v roku 1992, alebo by to bolo politické víťazstvo prirovnateľné k ofenzíve Tet.

Bez ohľadu na ciele povstalcov, bolo jasné že počítajú s ťažkými bojmi. Vyzývali civilistov, aby oblasť opustili (čo výrazne kontrastuje so zaužívanou myšlienkou, že povstalci sa kryjú za civilistami). Koaličné vojská zhadzovali plagáty, v ktorých vyzývali civilistov, aby nevychádzali von z domovov. 16. júna sa koaličné a vládne vojská odvážili na vstup do oblasti. Vykonali päť hodinovú hliadku. Určite mnohí očakávali, že sa hliadka dostane priamo do pekla. Čakalo ich ale prekvapenie: nenašli žiadne známky po povstalcoch, ani náznaky ich aktivít.

Veliteľom ale bolo jasné, že niekde povstalci byť musia. Ešte v ten istý deň, 16. júna, sa kanadskí vojaci stretli na mimoriadnom stretnutím s predstaviteľmi afganskej armády. 700 vojakov afganských síl bolo transportovaných z Kábulu do oblasti. Stovky civilistov utiekli, a kanadskí vojaci informovali o prvých lokálnych prestrelkách s povstalcami.

Povstalci vykonali radu diverzných akcií. Začali vyhadzovať do vzduchu mosty a iné dôležité body infraštruktúry. Taktiež na vyhradených miestach položili mínové polia, aby obmedzili pohyb koaličných a vládnych vojsk. Povstalci začali ak po vodných plochách transportovať zásoby do okolitých miest. Veliteľ Talibanu Mullah Ahmedullah sa vyjadril v tom zmysle, že povstalci čakajú na prvý krok svojich protivníkov.

Kanadské vojská zatiaľ posilnili ochranu objektov, o ktorých sa predpokladalo, že by sa mohli stať terčom povstalcov. Šlo napríklad o už spomenuté väzenie Sarposa, elektráreň, rezidenciu guvernéra Ahmeda Waliho Karzaiho, ale aj základňu ich rekonštrukčného týmu. Od 22:00 platil v meste zákaz premávky motorových vozidiel. Akhtar Mohamed, jeden z väzňov ktorí utiekli, povedal, že spolu s asi 200 povstalcami bol v meste Zhari, a čakali, kedy budú povolaní do boja.

Keď 18. júna vojská pod vedením NATO vstúpili do oblasti, stretli sa len s malými ohniskami odporu. Počas leteckého útoku na mesto Tabin bolo zabitých údajne 20 povstalcov, ďalších 16 malo zomrieť spolu s dvoma vojakmi afganskej armády v bojoch v meste Khokak. Už deň na to 19. júna brigádny generál Denis Thomson informoval o tom, že povstali boli z okolia mesta vytlačení, no varoval, že sa môžu preskupiť a vrátiť. Zomrel aj jeden zahraničný civilista, konkrétne austrálsky žurnalista Jamie Kidston počas toho, ako nakrúcal kanadských vojakov. Traja ďalší nájomní pracovníci pre NATO boli zranení. Podľa informácii od afganskej armády zomrelo 96 povstalcov.

To zároveň dáva odpoveď na otázku, prečo Denis Thomson varoval pred možným návratom povstalcov. Je pravdou, že nedošlo k očakávaným ťažkým bojom, no koaličné vojská nespôsobili povstalcom žiadne nezvládnuteľné straty. Povstalci na druhej strane ukázali svoju akcieschopnosť, dokonca v okolí jedného z najdôležitejších miest v krajine, pričom straty boli pre nich prijateľné. Jednou z možností, prečo nedošlo k očakávaným bojom je, že povstalci naozaj len chceli ukázať svaly, čomu nasvedčuje fakt, že neprevzali iniciatívu pri vedení hlavných bojových operácií keď mali príležitosť (hliadka zo 16. júna mohla byť ideálnym terčom, ale aj pascou). Na druhej strane, možno povstalci prehodnotili svoju pozíciu, a aby nepremrhali dosiahnuté úspechy, rozhodli sa jednoducho boju vyhnúť. Tak či onak, ide o zaujímavý príklad možností vedenia partizánskeho boja vo veľkom rozsahu, a to aj oproti protivníkovi akým sú koaličné vojská.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen 3. 2. 2010