Útok na Omdurman a Chartúm (2008)

Khartoum 2008
Chartúm po útocích rebelů JEM, 10. května 2008. (Zdroj: Sudan Tribune.com.)

O kríze v Darfúre, ako aj napätých vzťahoch medzi Sudánom a Čadom, sa toho napísalo už dosť. Pozornosť si ale zaslúži aj forma, akou proti sebe obe krajiny bojujú. V oboch krajinách pôsobia povstalecké organizácie podporované druhou stranou. To by ale ešte stále nebolo nič nevídané. Občas ale možno postrehnúť v správach o bojoch v hlavných mestách týchto krajín. Obe hlavné mestá sú ale vzdialené od hraníc, a obklopuje ich rozsiahle územie ktoré má vláda domácej krajiny plne pod kontrolou. Avšak zmes geografických, bezpečnostných a iných faktorov má za následok, že relatívne početné armády sú schopné doslova za niekoľko dní nepozorovane prekročiť tisíce kilometrov a udrieť.

Spravidla šlo o útoky čadských povstalcov na hlavné mesto N´Djamena. Avšak aj čadskí vojaci majú bohaté skúsenosti s podobnými útokmi, čo je pozostatkom vojny proti Líbyi. A tak sa povstalci zo Hnutia za spravodlivosť a rovnosť (Justice and Equality Movement - JEM), ktoré má základne v sudánskom Darfúre, odvážilo k útoku na sudánske mestá Omdurman a Chartúm (hlavné mesto). Ako neraz v podobných prípadoch, ak tentoraz boli vyjadrenia oboch strán v mnohých otázkach diametrálne rozdielne. Napr. sudánska vláda trvala na tom, že boje prebiehali len jediný deň, a to 10. mája 2008. Avšak povstalci z JEM hlásili ťažké boje ešte aj 11. mája. Išlo o prvý útok svojho druhu na sudánske hlavné mesto, a dokázal závažnosť konfliktu ako aj možnosti povstalcov.

JEM
Bojovníci JEM projíždějící buší. (Zdroj: Sudan Tribune.com.)

Boje začali 10. mája v meste Omnodrman ležiaceho hneď pri Chartúme. Ťažisko bojov sa sústredilo okolo vojenského veliteľstva. Hovorca sudánskej polície vyhlásil, že v bojoch padol veliteľ povstalcov Mohamed Saleh Garbo, ako aj jeho šéf rozviedky Mohamed Nur Al-Deen.

Svedkovia hovorili o ťažkej paľbe v meste, o vojenských vrtuľníkoch a o vojenských vozidlách mieriacich k miestam kde prebiehali boje. Vládnym vojakom sa podarilo získať kontrolu nad kľúčovou základňou Wadi-Sayedna. Štátna televízia vzápätí oznámila porážku povstalcov, a ukázala zábery obhorených vozidiel a tiel povstalcov na uliciach.

Sudan 2008
Sudánský tank na pozici ve městě Omdurman, což je největší sudánské město. Mezi ním a hlavním městem Chartúmem protéká Nil. (Zdroj: AP Photo/Abd Raouf.)

Povstalci ale ihneď popreli tieto vyhlásenia a tvrdili, že v Omdurmane, ako aj na severe Chartúmu, sa naďalej bojuje. Vyhlásili aj, že ich cieľom je prezident Bašír a jeho vojenská vláda. Sudán povolal počas bojov aj lietadlá. Povstalcom sa jedno lietadlo typu MiG-29 podarilo ťažkou paľbou zostreliť počas útoku na ich konvoj. Ruský nájomný pilot zomrel, pretože sa mu neotvoril padák. Boje sa podľa svedkov pretiahli aj na 11. máj, ako aj na 12., keď už sudánska armáda dorážala posledný odpor povstalcov. Boje sa na chvíľu preniesli až do centrálnych častí Chartúmu, na západ od americkej ambasády a na hlavné tepny a trhoviská, a aj keď povstalecký veliteľ Khalil Ibrahim telefonicky informoval médiá o pokračujúcom odpore, ten bol márny.

Sudán ihneď obvinil Čad z poskytovania pomoci povstalcom. Tí podľa Sudánu vyrazili z Čadu. Toto napätie zhatilo postupné otepľovanie vzájomných vzťahov a náznaky diplomatického riešenia vzájomných konfliktov.

Hassan al-Turabi a desať ďalších členov opozičnej strany PCP bolo zatknutých a obvinených z väzieb na povstalcov. Turabi ale mal šťastie, bol prepustený keď poprel kontakty na PCP a JEM. Vláda ponúkla 125 000 dolárov za Khalila Ibrahima ktorý mal byť zranený hneď v prvý deň bojov a skrývať sa.

OSN kritizovala povstalcov za narušenie diplomatického úsilia ozbrojenou akciou. Taktiež vyjadrila obavy, že útok môže byť vážnou prekážkou v pokračovaní mierovej snahy v oblasti. EÚ taktiež odmietla akékoľvek násilie ako riešenie krízy v Darfúre. Takisto aj USA len opatrne reagovali na útok, aj napriek zlým vzťahom so Sudánom, a obhajovali mierové urovnanie sporov.

Podľa rôznych zdrojov sa útoku zúčastnilo 1231 povstalcov so 191 ozbrojenými vozidlami. Z nich malo byť cez sto zabitých, okolo 300 zajatých, no objavili sa správy aj o 400 mŕtvych povstalcoch. Na strane armády bolo 106 mŕtvych. Na mieste je otázka, prečo sa k takémuto útoku vôbec povstalci odhodlali. Na prvý pohľad boli bez šance. Avšak to sa dá len ťažko ohodnotiť bez toho, aby sme vedeli akí mali plán. Každopádne koordinovaný útok na správne ciele mohol mať vážne následky. Prinajmenšom sa ale povstalcom podarilo upozorniť svet na seba, a ukázať aj svoju silu.

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článek vložen Článek vložen 20. 7. 2008