Plán Rubber

Plán Rubber predstavoval plán americkej armády na obsadenie severného pobrežia Brazílie krátko po zapojení USA do 2. svetovej vojny. Dôvodov bolo niekoľko. Tým hlavným bolo získanie prevahy nad nemeckým námorníctvom v bitke o Atlantik, v ktorej sa rozhodovalo o osude Európy. Od severobrazílskeho pobrežia vedie najkratšia trasa do sevenej Afriky aj Európy. Navyše tu bolo reálne riziko, že celá Brazília by sa mohla zapojiť do vojny na strane nacistického Nemecka. Dnes je už máloznámym faktom, že od 30. - tych rokov krajinu viedol diktátor Getúlio Vargas, ktorý sa nijak netajil sympatiami voči Nemecku, Taliansku či Španielsku.

Spojené štáty to najskôr skúšali po dobrom a požiadali Brazíliu o poskytnutie leteckých základní, no nepochodili. Okrem mietneho diktátora prechovávala sympatie voči Nemecku väčšina vlády. V krajine navyše žila veľká skupina Nemcov v počte okolo 1,5 milióna. Pokiaľ ide o armádu, tá bola názorovo nejednotná. Väčšina mužov sa nachádzala na juhu krajiny. Pozemné sily sympatizovali s nacistami, no letectvo a námorníctvo (aj vďaka predvojnovým väzbám na Kráľovské námorníctvo a USAAF) sympatizovali skôr so spojencami. Po páde Francúzska získali Nemci kontrolu aj nad francúzskymi kolóniami v severnej Afrike. Existovala reálna možnosť, že za podpory brazílskych Nemcov by mohlo dôjsť k vyslaniu nemeckých expedičných jednotiek do Južnej Ameriky, čo by mimo iné výrazne pomohlo Nemecku v získaní kontroly nad Atlantikom. Plán Rubber sa ukazoval ako strategická nevyhnutnosť.

Jeho cieľom bolo dobytie kľúčových letísk a prístavov na severe Brazílie. Hlavným cieľom bolo letisko Natal využívané na transatlantické lety. Na zoznam cieľov boli zaradené aj Salvador na juhu a Belém na severe, ako aj ostrov Fernando de Noronha. Prvé tri letiská nachádzajúce sa na pobreží boli dostatočne veľké na prevádzku bombardérov B17. Posledné letisko síce bolo menšie, no operovala z neho talianska aerolinka Ala Littoria a existovali obavy, že by ho mohli využívať nacistické vojská. Do zoznamu boli doplnené dva sekundárne ciele – letiská Fortaleza a Racife, ktoré sa líšili aj tým, že pri ich dobývaní sa nepočítalo s útokom z mora.

Najväčším problémom pri plánovaní bola geografia. Okrem Salvadoru neboli pri žiadnom z cieľom vhodné pláže na vylodenie. Pri Natale bola pláž plytká a piesočnatá, čo vyhovovalo, avšak hneď za ňou sa nachádza zradný útes, ktorý je možné prekonať len na šiestich miestach. Muži by sa museli nalodiť cca 14 km od pobrežia, a nájdenie týchto vhodných miest by bolo nesmierne náročné. Pri meste Belém bola situácia ešte náročnejšia. Vhodná pláž bola niekoľko kilometrov od mesta, ktoré navyše oddeľovali nepriechodné močiare. Ostatné vhodné miesta na vylodenie boli dobre prístupné ostreľovaniu z pahorkov v okolí. Geografia bránila taktiež útoku z mora na Fortalezu a Recife. Obe letiská mali byť obsadené po páde Natalu pozemným útokom.

Palebnú podporu pri vylodení mala poskytnúť bojová loď USS Texas a letecké krytie lietadlová loď USS Ranger. Samotný útok mali vykonať muži 5. divízie námornej pechoty a 9. divízie americkej armády. V januári 1942 prebehol nácvik vylodenia, ktorého sa zúčastnila 1. divízia námonej pechoty a 1. divízia americkej armády. Ako sa ukázalo, pri podmienkach aké panovali na cieľových plážach nebolo prakticky možné na takú vzdialenosť od pobrežia nájsť úzke vyloďovacie pláže. Už pri minimálnej obrane by pravdepodobne došlo k masakru útočiacich jednotiek. Americké velenie sa teda rozhodlo upustiť od operácie Rubber a nájsť iné riešenie na zabezpečenie Atlantiku.

Referencie:

- http://en.wikipedia.org/wiki/Plan_Rubber

Autor článku: Tomáš Beňuš | Článov vložený 15. 04. 2015